slovíčko ,, nie "
Neviem hovoriť slovo ,, nie ". Tak sa potom stalo, že už niekoľko dní v kuse robím mame bakalárku a píšem SVOČku pre M. Tá jeho práca je omnoho zaujímavejšia, robí super ekologickú a ekonomickú bytovku a ja mu robím v podstate "hovorcu". Mame zase robím editora a trochu nadhadzujem myšlienky. Potešilo ma, kedy jej konzultant poslal pripomienky naraz a nie 5x za deň. Tá práca je o Alzheimerovej demencii a viem ju už asi naspamäť. Vďaka nej nemám nič do školy a cez víkend som nie že pár krát vypenila, ale bola vypenená v kuse. Dnes by sa mala poslať do systému, tak už budem mať pokoj. Zaujímave je, že mama chodí tiež na Trnavskú, ale majú úplne iné smernice na písanie. Teda ... smernice ... v tej smernici som sa dozvedela typ písma a veľkosť (vrelá vďaka, Times New Roman, 12 b, to je jasné každému ) a že v bibliografii nemusia byť strany :3
Tento týždeň bol veľmi pracovný, robila som 16 detailov tváre, prerábala lebku (tu) a dokončovala antického muža. V pondelok som sa ešte odlievala, resp. Majka ma odlievala a narobila mi v odliatku vzduchové bubliny, čo len potvrdilo moju hypotézu, že na druhých sa spoliehať nedá. Ale aj tak som bola rada, smiešne na tom je, že som ten odliatok ani nevyužila, lebo som cez víkend nemala čas.
V stredu sa mi ale celkom vydarila kresba uhlom, stihla som aj vytieňovať. Pomaly si zvykám na ten uhol, ale rukopis mám stále ešte trochu expresívny, linky hrubé a veľa. Ceruzka je proste na nezaplatenie.
Štvrtok som celkom fajn, hoci som ráno išla do školy kvôli jednej prednáška a aj tá nám odpadla. Ale aspoň som sa mohla poflákať po meste v peknom počasí. Poobede som začala jarné upratovanie, ktoré sa skončilo až v piatok večer a vyniesli sa pri ňom 2 mechy papierového odpadu a jeden mech oblečenia, čo už nenosím. A nanosila som si po dlhom čase so izby kvety. Moje obľúbené narcisy, zistila som, že nám rastú na komposte v zadu v záhrade a je ich tam dosť :) Hoci ... myslí, že to bola práve ich vôňa, ktorá mi včera privodila bolesť hlavy :P A potom sa začal známy kolotoč s bakalárkou. Neviem si predstaviť seba, ako budem jedného dňa pri psychickom zdraví písať takéto záverečné práce. Myslím, že kľúč bude v tom začať čo najskôr.
Vo štvrtok som mala ešte silnú úvahu o VŠ, lebo som si čítala na chodbe a z učebne som musela počúvať údesný ryk a nevyberaný slovník nejakej holky (už si ani nepamätám, kedy som niekoho počula nadávať niekomu do buzerantov). A nech mi ešte chvíľu niekto hovorí o uvedomelom správaní na škole.
Dnes ma čaká dlhý deň, za chvíľu idem na sochu vysekávať ytong, potom máme prednášky z animácie (-_-) a potom idem kresliť M. Majte sa zatiaľ dobre :) (odporúčam tento song, nejde mi pridať).
Tento týždeň bol veľmi pracovný, robila som 16 detailov tváre, prerábala lebku (tu) a dokončovala antického muža. V pondelok som sa ešte odlievala, resp. Majka ma odlievala a narobila mi v odliatku vzduchové bubliny, čo len potvrdilo moju hypotézu, že na druhých sa spoliehať nedá. Ale aj tak som bola rada, smiešne na tom je, že som ten odliatok ani nevyužila, lebo som cez víkend nemala čas.
V stredu sa mi ale celkom vydarila kresba uhlom, stihla som aj vytieňovať. Pomaly si zvykám na ten uhol, ale rukopis mám stále ešte trochu expresívny, linky hrubé a veľa. Ceruzka je proste na nezaplatenie.
Štvrtok som celkom fajn, hoci som ráno išla do školy kvôli jednej prednáška a aj tá nám odpadla. Ale aspoň som sa mohla poflákať po meste v peknom počasí. Poobede som začala jarné upratovanie, ktoré sa skončilo až v piatok večer a vyniesli sa pri ňom 2 mechy papierového odpadu a jeden mech oblečenia, čo už nenosím. A nanosila som si po dlhom čase so izby kvety. Moje obľúbené narcisy, zistila som, že nám rastú na komposte v zadu v záhrade a je ich tam dosť :) Hoci ... myslí, že to bola práve ich vôňa, ktorá mi včera privodila bolesť hlavy :P A potom sa začal známy kolotoč s bakalárkou. Neviem si predstaviť seba, ako budem jedného dňa pri psychickom zdraví písať takéto záverečné práce. Myslím, že kľúč bude v tom začať čo najskôr.
Vo štvrtok som mala ešte silnú úvahu o VŠ, lebo som si čítala na chodbe a z učebne som musela počúvať údesný ryk a nevyberaný slovník nejakej holky (už si ani nepamätám, kedy som niekoho počula nadávať niekomu do buzerantov). A nech mi ešte chvíľu niekto hovorí o uvedomelom správaní na škole.
Dnes ma čaká dlhý deň, za chvíľu idem na sochu vysekávať ytong, potom máme prednášky z animácie (-_-) a potom idem kresliť M. Majte sa zatiaľ dobre :) (odporúčam tento song, nejde mi pridať).
šira ťa rozveselí
Deň 2 bol trošku šokujúci. Základom bolo to, že sme mali prvý krát v tomto semestri súčasné umenie, Romčo sa konečne vrátil po po zápale pľúc do školy, tak sme sa tešili. Skoro som zabudla, aké fajn sú jeho semináre a prednášky. Počas prestávky na mňa znenazdajky cez celú triedu zavolal, že či odchádzam. Akosi mi hneď došlo, že hovorí o všvu. Zostala som zaskočená a hneď som sa spýtala, odkiaľ to vie. Vykecla to Maťa, ona odchádza tiež, ale do Zlína. A jej to nezazlievam, ju mám rada, nedá sa na ňu hnevať. Takže cez tú pauzu som mala dlhý rozhovor s Romanom o tom, kam, na aký odbor, prečo a dosť dlho sme sa bavili aj o pokračovaní na Trnavskej a o dištančnom (či aké to je) štúdiu. Povedal mi ale, že keď budem chcieť a budem mať čas, môžem kludne chodiť na jeho prednášky aj keď budem mať prerušené. To som si vážila. Nevyzeral nahnevano, skôr tak mierne, že mi to aj celkom praje. Neviem ale, ako budú na túto správu reagovať ostatní profesori, pokiaľ im to povie. Ďalšou zaujímavou vecou bolo, keď sa rozhovor zvrtol na Baláža. A nejak som sa mu priznala s tou hádkou z minulého týždňa. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi povedal, že túto ... "manieristickú" kresbu si všimol u viacerých ľudí zo šupky. Okrem toho spomínal, že sa jej ťažko zbavuje a že majú radšej gymplákov, ktorý prídu nevykreslení a oni ich kresliť naučia. Tak potom neviem, čo presne chcú. Myslela som, že už mám vedieť kresliť. Teraz sa trochu obávam priniesť mu domáce kresby, aby sa naozaj nepotvrdilo to, že som už trochu zdegenerovaná. Možno aj trochu viac. Rozčuľuje ma to, myslela som si, že aká som len autentická.
V stredu na kresbe sme museli robiť prírodným uhlom a aj to ták vyzeralo. Neišlo mi to a trochu ma to deptalo. Okrem toho som videla, ako ma ohovorila profesorka, ktorá u nás zastupovala, kým bol Gajdoš preč. Započula som slová ako ,, absenčka " a potom prudila s tým, že zle stojím za stojanom. Nestojím totiž tak, že mám stojan zarovno ku kreslenému objektu, ale ho mám natočený v pravom uhle. Vadilo jej, že musím otáčať hlavu. Naozaj neviem, čo je komu do toho, kým som schopná nakresliť aspoň priemernú bustu. A ešte mi to nikdy nikto nevytkol. Tá kresba ma deptá, raz je to kresliarsky štýl, potom zle otočený stojan ...
Zvyšné dni som veľa behala, vybavovala mame veci ohľadom bakalárky, kreslila a robila psychotesty na psychológii umenia. Som zvedavá na to vyhodnotenie a trochu sa bojím, že budem sklamaná. A okrem toho som objavila v papiernictve sadu rydiel do lina na super cenu, tak si ich pôjdem kúpiť, už sa na ne teším :)
V piatok sme boli s M v Hrnčiarovciach. Bol to prekvapivo normálny večer, skoro nikto sa neopil a ani raz ma nikto morálne nepohoršil, čo býva nezvyklé pri návšteve Hrnčiaroviec. Vlastne sme si celkom fajn pohovorili pri čaji a dokonca som sa rozprávala so Sandrou. Teraz ma mrzí, ako veľmi som ju zovšeobecnila a aký blbý pohľad som si na ňu urobila. Alebo to možno bolo len týmto jedným večerom. Ľudia sú tak strašne komplikovaný. Cestou domov (k M) ma potešil strom pod lampou. Bol rozkvitnutý a obzvlášť žiaril vďaka tomu "nasvieteniu". Vyzeral ako nevesta. A ráno bol ešte krajší. Ak by som nemohla byť človekom, chcela by som byť stromom. Takým čo kvitne. Bola by som úplnou čistotou a nehou. Teším sa, ako bude u M kvitnúť čerešňa pred ich domom. Len sa natiahnem z balkóna jeho izby a budem sa dotýkať kvetov. A ráno mi budú mávať na pozdrav vo vetre.
Víkend bol pokojný, venovala som sa prokrastinácii, to sme tu už dlho nemali. Roman nám dal nakresliť 4x nos, oči, uši a ústa. A okrem toho prerábam autoportrét. Dnes mi chýba ešte jeden z autoportrét, lebo ten hotový sa mi nepáčil a 6 detailov tváre. Snáď sa zajtra nebudem lemračiť. Ale pozitívom je, že som dostala nápad na šperk. Budú to šperky z prírodného pieskovca. Hrala som sa totiž z rozbitým kameňom pri jazierku a zistila, že sa dá skvelo opracovať a brúsiť. Dúfam, že sa k tomu dokopem, lebo s mojou kreativitou to ide z kopca.
A najradšej by som sa vyváľala v narcisoch!
 |
| Toto je susedova Šira a vôbec nesúvisí s článkom. Podľa mňa je super a je tu na rozveselenie. Vždy keď sa nudí a niekto z nás je vonku, príde, sadne si k plotu a pozerá, čo robíme. Akeď robíme s hadicou, šteká, behá a jaší sa. |
V stredu na kresbe sme museli robiť prírodným uhlom a aj to ták vyzeralo. Neišlo mi to a trochu ma to deptalo. Okrem toho som videla, ako ma ohovorila profesorka, ktorá u nás zastupovala, kým bol Gajdoš preč. Započula som slová ako ,, absenčka " a potom prudila s tým, že zle stojím za stojanom. Nestojím totiž tak, že mám stojan zarovno ku kreslenému objektu, ale ho mám natočený v pravom uhle. Vadilo jej, že musím otáčať hlavu. Naozaj neviem, čo je komu do toho, kým som schopná nakresliť aspoň priemernú bustu. A ešte mi to nikdy nikto nevytkol. Tá kresba ma deptá, raz je to kresliarsky štýl, potom zle otočený stojan ...
Zvyšné dni som veľa behala, vybavovala mame veci ohľadom bakalárky, kreslila a robila psychotesty na psychológii umenia. Som zvedavá na to vyhodnotenie a trochu sa bojím, že budem sklamaná. A okrem toho som objavila v papiernictve sadu rydiel do lina na super cenu, tak si ich pôjdem kúpiť, už sa na ne teším :)
V piatok sme boli s M v Hrnčiarovciach. Bol to prekvapivo normálny večer, skoro nikto sa neopil a ani raz ma nikto morálne nepohoršil, čo býva nezvyklé pri návšteve Hrnčiaroviec. Vlastne sme si celkom fajn pohovorili pri čaji a dokonca som sa rozprávala so Sandrou. Teraz ma mrzí, ako veľmi som ju zovšeobecnila a aký blbý pohľad som si na ňu urobila. Alebo to možno bolo len týmto jedným večerom. Ľudia sú tak strašne komplikovaný. Cestou domov (k M) ma potešil strom pod lampou. Bol rozkvitnutý a obzvlášť žiaril vďaka tomu "nasvieteniu". Vyzeral ako nevesta. A ráno bol ešte krajší. Ak by som nemohla byť človekom, chcela by som byť stromom. Takým čo kvitne. Bola by som úplnou čistotou a nehou. Teším sa, ako bude u M kvitnúť čerešňa pred ich domom. Len sa natiahnem z balkóna jeho izby a budem sa dotýkať kvetov. A ráno mi budú mávať na pozdrav vo vetre.
Víkend bol pokojný, venovala som sa prokrastinácii, to sme tu už dlho nemali. Roman nám dal nakresliť 4x nos, oči, uši a ústa. A okrem toho prerábam autoportrét. Dnes mi chýba ešte jeden z autoportrét, lebo ten hotový sa mi nepáčil a 6 detailov tváre. Snáď sa zajtra nebudem lemračiť. Ale pozitívom je, že som dostala nápad na šperk. Budú to šperky z prírodného pieskovca. Hrala som sa totiž z rozbitým kameňom pri jazierku a zistila, že sa dá skvelo opracovať a brúsiť. Dúfam, že sa k tomu dokopem, lebo s mojou kreativitou to ide z kopca.
A najradšej by som sa vyváľala v narcisoch!
1 deň
Grrr, mala by som prispievať aj 2-3x do týždňa, lebo potom píšem strááášne dlhé posty a na niektorých weboch o blogoch sa píše, že sa to ľuďom nechce čítať (zvláštne, vždy si nájdem čas aj na dlhé články).
Pondelok bol celkom zábavný deň, ako som cez minulý víkend spomínala, bolo mi choro a doma som zostať nemohla (začali nás strašne stalkovať, ako chodíme na prednášky) a tak som si išla polodýchajúc a s horúčkou do školy. Najprv som teda išla do stavebnín, kúpiť ytong (a.k.a pórobetónovú tvárnicu) na sochársky ateliér. Mala som sa stále pocit, že tie tvárnice sú strašne ľahké, aspoň tak som si ich pamätala, keď sme prestavovali. Dosť som sa divila tomu pánovi, keď sa začal smiať, keď som sa spýtala, či si myslí, že ich zvládnem odniesť o ulicu ďalej do školy. Priviezli mi ich zadarmo dodávkou (2 tehly), až pred školu. Ako som ich ale mala doniesť k výťahu, zistila som, prečo sa ten pán smial. Ten kváder mal snáď tonu!!! Našťastie mi vrátnik blahosklonne dovolil použiť výťah a nemusela som tie kvádre vláčiť na 6 poschodie peši. Vlastne som mala problém prejsť s nimi pár metrov. Keďže ale máme výťah len po 4 poschodie, tak som ich musela vynosiť o dve poschodia vyššie a to po jednom. Keď som skončila, bolela ma chrbtica a ruky, dostala som záchvat kašľa a pustila sa mi krv z nosa. Moje telo jasne protestovalo. A keby len v pondelok, do štvrtka som mala svalovicu na chrbte, bruchu, stehnách a rukách. Ale nie len nejakú slabú. Na druhý deň ráno som sa asi 5 minút skladala z postele, bolel ma každý krok ( aj na stehnách, ale hlavne v chrbte) a mala som pocit, že v vzpriamenej pozícii sa mi každú chvíľu rozpadne chrbtica ako v tom Fridinom obraze. Okrem toho som bola ale na seba hrdá, lebo tie kvádre som nakoniec priniesla ako jediná, tak sa mi nedostalo hubovej polievky :3 A ešte preto, lebo som ho presvedčila (resp. môj návrh ho sám presvedčil), že ako reliéf na tému Opakovanie nakoniec robím voľnú sochu inšpirovanú architektúrou. Pobavilo ma to, ale som rada a Moro povedal, že to nevadí :)
V ten deň sme mali ešte AVU. Zase sme robili "kolečko", ktoré svorne neznášame. Ide vlastne o nejakú skupinovú aktivitu. Táto bola nadmieru nepríjemná, museli sme hovoriť o tom, čo nás v živote ovplyvnilo. Niektoré príbehy boli vtipné, iné maximálne dojemné a smutné, Linda sa pri svojom dokonca rozplakala (nie je divu). A ja som prezradila viac, ako som plánovala. Celkovo to bolo deprimujúce. Zaujímavé ale bolo, že spolužiak sa priznal, že požiadal priateľku o ruku. A nebol to ten druh zbesilého požiadania ako zvykneme my ,mladí, mať (možno aj straší, neviem). Skrátka už sú spolu pár rokov a žijú spolu. A budúci rok chcú svadbu. Ten chalan, Adam, mi vždy prišiel akoby straší od nás, tak duchovne. A tak ... skutočne, zodpovedne. Vidím to aj v tom, ako s ľuďmi hovorí alebo aké má názory. Cítim sa pri ňom ako decko. Ako malé hlúpučké infantilné dievčatko. Ja ale predsa nechcem dospieť. Lenže ako ma majú potom ľudia brať (v zmysle chápať)? Asi budem mať ešte naozaj nevyzretú osobnosť, keď mám tieto protichodné pocity. To je vraj typické. Ale v 30 už asi budem len jednosmerná. A všetko vo mne.
V pondelok som si všimla ako začali pučiť stromy. Každú jar chcem tie stromy pristihnúť v momente, kým sa chystajú zelenať. Ale oni ? Akoby to urobili cez noc. Som rada, že začali kvitnúť už aj tu, kým som chodila do BA, tak vždy videla ako prvé kvitnúť ovocné sady pri trati. Rebarborka písala, že už kvitnú (a mne sa zacnelo za Bratislavkou). Ale teraz sú aj na mojej pešej ceste do školy. Mám rada, keď opadávajú lupene vo vetre a vietor mi ich fúka do vlasov. Predstavujem si spomalený záber ako padajú, keď potom kamera zaostrí na nejaký snehobiely zamotaný lupeň vo vlasoch, ktoré sa teplo, zlatisto lesknú. A áno, občas sa hrávam film (ako Oliver v Submarine).
Pondelok bol celkom zábavný deň, ako som cez minulý víkend spomínala, bolo mi choro a doma som zostať nemohla (začali nás strašne stalkovať, ako chodíme na prednášky) a tak som si išla polodýchajúc a s horúčkou do školy. Najprv som teda išla do stavebnín, kúpiť ytong (a.k.a pórobetónovú tvárnicu) na sochársky ateliér. Mala som sa stále pocit, že tie tvárnice sú strašne ľahké, aspoň tak som si ich pamätala, keď sme prestavovali. Dosť som sa divila tomu pánovi, keď sa začal smiať, keď som sa spýtala, či si myslí, že ich zvládnem odniesť o ulicu ďalej do školy. Priviezli mi ich zadarmo dodávkou (2 tehly), až pred školu. Ako som ich ale mala doniesť k výťahu, zistila som, prečo sa ten pán smial. Ten kváder mal snáď tonu!!! Našťastie mi vrátnik blahosklonne dovolil použiť výťah a nemusela som tie kvádre vláčiť na 6 poschodie peši. Vlastne som mala problém prejsť s nimi pár metrov. Keďže ale máme výťah len po 4 poschodie, tak som ich musela vynosiť o dve poschodia vyššie a to po jednom. Keď som skončila, bolela ma chrbtica a ruky, dostala som záchvat kašľa a pustila sa mi krv z nosa. Moje telo jasne protestovalo. A keby len v pondelok, do štvrtka som mala svalovicu na chrbte, bruchu, stehnách a rukách. Ale nie len nejakú slabú. Na druhý deň ráno som sa asi 5 minút skladala z postele, bolel ma každý krok ( aj na stehnách, ale hlavne v chrbte) a mala som pocit, že v vzpriamenej pozícii sa mi každú chvíľu rozpadne chrbtica ako v tom Fridinom obraze. Okrem toho som bola ale na seba hrdá, lebo tie kvádre som nakoniec priniesla ako jediná, tak sa mi nedostalo hubovej polievky :3 A ešte preto, lebo som ho presvedčila (resp. môj návrh ho sám presvedčil), že ako reliéf na tému Opakovanie nakoniec robím voľnú sochu inšpirovanú architektúrou. Pobavilo ma to, ale som rada a Moro povedal, že to nevadí :)
V ten deň sme mali ešte AVU. Zase sme robili "kolečko", ktoré svorne neznášame. Ide vlastne o nejakú skupinovú aktivitu. Táto bola nadmieru nepríjemná, museli sme hovoriť o tom, čo nás v živote ovplyvnilo. Niektoré príbehy boli vtipné, iné maximálne dojemné a smutné, Linda sa pri svojom dokonca rozplakala (nie je divu). A ja som prezradila viac, ako som plánovala. Celkovo to bolo deprimujúce. Zaujímavé ale bolo, že spolužiak sa priznal, že požiadal priateľku o ruku. A nebol to ten druh zbesilého požiadania ako zvykneme my ,mladí, mať (možno aj straší, neviem). Skrátka už sú spolu pár rokov a žijú spolu. A budúci rok chcú svadbu. Ten chalan, Adam, mi vždy prišiel akoby straší od nás, tak duchovne. A tak ... skutočne, zodpovedne. Vidím to aj v tom, ako s ľuďmi hovorí alebo aké má názory. Cítim sa pri ňom ako decko. Ako malé hlúpučké infantilné dievčatko. Ja ale predsa nechcem dospieť. Lenže ako ma majú potom ľudia brať (v zmysle chápať)? Asi budem mať ešte naozaj nevyzretú osobnosť, keď mám tieto protichodné pocity. To je vraj typické. Ale v 30 už asi budem len jednosmerná. A všetko vo mne.
V pondelok som si všimla ako začali pučiť stromy. Každú jar chcem tie stromy pristihnúť v momente, kým sa chystajú zelenať. Ale oni ? Akoby to urobili cez noc. Som rada, že začali kvitnúť už aj tu, kým som chodila do BA, tak vždy videla ako prvé kvitnúť ovocné sady pri trati. Rebarborka písala, že už kvitnú (a mne sa zacnelo za Bratislavkou). Ale teraz sú aj na mojej pešej ceste do školy. Mám rada, keď opadávajú lupene vo vetre a vietor mi ich fúka do vlasov. Predstavujem si spomalený záber ako padajú, keď potom kamera zaostrí na nejaký snehobiely zamotaný lupeň vo vlasoch, ktoré sa teplo, zlatisto lesknú. A áno, občas sa hrávam film (ako Oliver v Submarine).
idiot
Sedím si v izbe a pozerám von. Vonku je tma, nesvieti ani pouličná lampa (každú chvíľu nám vypadáva prúd). Keď som sa v noci zobudila, prekvapilo ma, aká je v izbe tma. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že je to zhasnutou lampou v predzáhradke, ktorá mi vždy kreslí na koberec oranžové pruhy. Je to zvláštne, keď vám svieti do iba pouličná lampa. Príde mi to tak mestské. Na druhej strane je teraz vonku dokonalá tma, tá najhustejšia, nie je cez ňu nič vidieť. Cítim sa byť pozorovaná niečím nepozorovaným. Vietor zo všetkým šramotí, je to trochu desivé, ako plieska s kovovými bránami, šuští s plachtami, ktoré sú natiahnuté na susedových tehlách naproti. Akoby boli vonku nejaké zvieratá, ktoré preskakujú kovové brány a snažia sa dostať pod naše plachty. A to sa len tvárime, že sú tie zvieratá vonku. Tiene s vlčími hlavami, dlhými končatinami a ostrými zubami. Vonku prešiel človek. Trochu som sa naľakala mihotavého svetla telefónu, ktorým si svietil na cestu. Škoda, že nemáme toto svetlo telefónu aj v živote. Teda ... verím, že občas ho máme, ale šiklo by sa vždy. Tápať v tme a desiť sa každého zvuku nie je príjemné. A to svetlo odplaší tie zvieratá.
Mám pocit, akoby mi naozaj niečo rástlo v pľúcach. Ale nebude to lekno. Skôr nejaký brečtan, ktorý ma chce zvnútra asi rozložiť na prvočinitele ale bo čo. Od toho kašľu ma už bolia rebrá, aj chrbát. Namáha ma. A aj svaly na bruchu bolia. Ešte týždeň takéhoto kašľa na bruchu sa mi vypracuje pekáč buchiet :P
Okrem toho sa mi včera rozpadla forma na odlievanie. Mal to byť odliatok mojej tváre. Ďalší pomyselný znak rozkladu. A rozpadli sa mi aj dva odliatky. Zajtra je hodnotenie, tak som dala dokopy jeden najmenej rozpadnutý. Nemuselo by to byť tak zlé. Sochársky ateliér ma baví najviac, ale keď si to tak zoberiem, najmenej sa mi v ňom darí, čo sa týka procesu tvorby. Ale myslím, že je mnou, vždy si vymyslím niečo príliš komplikované. Ale popasujem sa s tým a dopadá to dobre :) Zajtra máme začať robiť reliéf, som zvedavá, ktorý návrh mi vyberie. Najprv ich musím samozrejme dokončiť :3
Spomenula som M, že mi príde, že si nie sme v ničom podobný. Dostalo sa mi moralistickej úvahy a úvahy o tom, že mám byť schopná niečo akceptovať (!!! -_- ) a rady, že si mám spraviť zoznam o našom vzťahu ,, pre a proti " a urobiť si záver. Vrelá vďaka za takú radu. Už neviem, či som ozaj JA neni ten idiot. A hanbím sa sama pred sebou, že toto dopúšťam. Na druhej strane, nie je vhodné riešiť vzťahy cez ICQ.
Mám pocit, akoby mi naozaj niečo rástlo v pľúcach. Ale nebude to lekno. Skôr nejaký brečtan, ktorý ma chce zvnútra asi rozložiť na prvočinitele ale bo čo. Od toho kašľu ma už bolia rebrá, aj chrbát. Namáha ma. A aj svaly na bruchu bolia. Ešte týždeň takéhoto kašľa na bruchu sa mi vypracuje pekáč buchiet :P
Okrem toho sa mi včera rozpadla forma na odlievanie. Mal to byť odliatok mojej tváre. Ďalší pomyselný znak rozkladu. A rozpadli sa mi aj dva odliatky. Zajtra je hodnotenie, tak som dala dokopy jeden najmenej rozpadnutý. Nemuselo by to byť tak zlé. Sochársky ateliér ma baví najviac, ale keď si to tak zoberiem, najmenej sa mi v ňom darí, čo sa týka procesu tvorby. Ale myslím, že je mnou, vždy si vymyslím niečo príliš komplikované. Ale popasujem sa s tým a dopadá to dobre :) Zajtra máme začať robiť reliéf, som zvedavá, ktorý návrh mi vyberie. Najprv ich musím samozrejme dokončiť :3
 |
| http://www.csfd.cz/film/308671-pena-dni/ |
psie dni (fňukací post)
Rozmýšľam ... ako sa to deje? Rozmýšľam, ako sa deje ten proces odcudzenia dvoch ľudí. Vždy si to uvedomíme tak nejak odrazu. Veď ... my vlastne nemáme skoro nič spoločné. Mám pocit, že aj to, v čom sme boli jedno nás dnes rozdeľuje. A nestačím sa diviť. Všetko, na čo ukážem je zle. Rozmýšľam, či to rak bolo aj predtým, či je to len tá zamilovaná eufória. Akoby sa začali rozkladať naše pevné základy podobnosti, na ktoré sme boli tak pyšní. Možno vlastne ani nikdy nestáli. Ale predstavy o nich boli veľkolepé.
Niežeby mne osobne vadila odlišnosť. Mám ju rada. Dá sa povedať, že odlišnosť je môj najlepší priateľ, niekedy aj nepriateľ, stále prítomná, každý si ju v nejakej miere nesieme. Niežeby som skutočne bola tak odlišná, to si nenamýšľam, skôr to obraciam k druhým. Mám rada ľudí, ktorí sú výnimoční. Je to dar, ktorý dostanete len a len pre seba, ale je zaňho daň. Daň, ktorú zaplatíte druhým. V dr. Housovi sa mi ale páčila replika: ,, Keď ste iná, zvyknete si na ľudskú sprostosť. " Ale to som odbočila. To, čo mi vadí sú predsudky a zovšeobecňovanie. Písala som o tom vo svojej práci o predsudkoch, že je to myšlienková lenivosť a neochota upustiť od skostnatených tvrdení.
Čím viac sa poznáme, tým sme si vzdialenejší. Tým viac si prídem ako zlá, plytká, promiskuidná, bezduchá, povrchná, škodoradostná, absurdná, necitlivá, neempatická, zahľadená ... mohla by som pár riadkov pokračovať, ale pri vyratúvaní týchto prídavných mien mi prichádzajú na myseľ aj udalosti. A prvá slza. Keď sa to takto sčíta, nie je to tak nevinné. Netvrdím, že nerobím chyby. Vadí mi ten pocit neprijatia, vo vzťahu ide predsa o to, aby sme druhého prijali aj s chybami. A ja nemám problém akceptovať chyby, mám v tom dlhú tradíciu, ktorá bola pre mňa až deštruktívna. A možno ešte bude. Netvrdím ani, že o chybách druhých im nepoviem. Ale informatívne, zvyčajne to ukončím vetou : ,, Ale to nemusí byť vždy na škodu. No čo, každí sme nejakí ... Aj tak ťa mám rada." a pridám pusu na líce. A ubudlo snáď zo mňa? Chcem naozaj tak moc? Vlastne som dnes rozmýšľala, prečo je vlastne so mnou. Skoro som sa ho na to aj opýtala, ale nemali by sme dosť času sa o tom baviť a nechcem takéto veci nechápať nedoriešené. Možno je to škoda, nebudúce už na to možno nebudem mať odvahu. Je zo seba vtipne, ako silne a nezávisle sa zvyknem (a ľúbim) tváriť a pritom tu potom anonymne vylievam svoje srdce.
Minule nám hovorili o mužskej a ženskej psychologii. Možno s tým tento výlev nejak súvisí.
Okrem iného som mala tento týždeň hádku s Balážom. Pre tých, čo nevedia, tak je to vedúci môjho odboru. Múdro mi poradil, aby som zmenila štýl kresby (štýl kresby, je skrátka niečo dané, je to, akoby vám chceli meniť farbu očí), na čo som oponovala. Nepáčila sa mu tá titernosť až hyperrealizmus. A mali sme robiť štúdiu, nikdy som nerobila inak, skrátka kreslím tak ... nikdy som s tým nemala problém, na ŠUPke išlo vždy skôr o anatómiu, než o štýl kresby, pokiaľ to bolo čisté. Cítila som sa ako idiot, nevedela som ani, čo mu mám povedať od rozčúlenia. Vrcholom všetkého bolo, keď mi povedal, že to, že mi na strednej dovolili takto kresliť je ,, prejav nevyzretosti pedagógov. " To by som bola zvedavá, ako by toto Meškovi povedal do očí. Rozčúlil ma tak, že som sa skoro rozplakala v ateliéru, ale tú radosť som mu spraviť nechcela. Okrem toho som si vyžrala hubovú polievku za všetkých, čo tam nechodia a počas korigovania kresby busty som bola úmyselne vynechaná 4x, hoci všetkých ostatných prešla. Ale zvládla som to dosť uspokojivo nakresliť na svoje pomery, takže za to som bola hrdá.
Priviedlo ma to až k úvahách, že aká vlastne som. Zase budem citovať Housa, ale bolo to prvé čo mi napadlo pri týchto úvahách, bol výrok: ,, Uvedomte si, že vaša hašterivosť nie je vaša povahová črta, ale vaša povaha. " Žeby? Rada polemizujem, ale desí ma to.
Okrem toho mám príšernú nádchu a za dnešok sa mi kompletne rozodral nos, 2 dni predtým som zase kašľala až tak, že ma boleli pľúca (a trochu som sa zľakla). Napadlo ma, že možno mi v nich rastie lekno ako Chlolé v Pene dní.
Niežeby mne osobne vadila odlišnosť. Mám ju rada. Dá sa povedať, že odlišnosť je môj najlepší priateľ, niekedy aj nepriateľ, stále prítomná, každý si ju v nejakej miere nesieme. Niežeby som skutočne bola tak odlišná, to si nenamýšľam, skôr to obraciam k druhým. Mám rada ľudí, ktorí sú výnimoční. Je to dar, ktorý dostanete len a len pre seba, ale je zaňho daň. Daň, ktorú zaplatíte druhým. V dr. Housovi sa mi ale páčila replika: ,, Keď ste iná, zvyknete si na ľudskú sprostosť. " Ale to som odbočila. To, čo mi vadí sú predsudky a zovšeobecňovanie. Písala som o tom vo svojej práci o predsudkoch, že je to myšlienková lenivosť a neochota upustiť od skostnatených tvrdení.
Čím viac sa poznáme, tým sme si vzdialenejší. Tým viac si prídem ako zlá, plytká, promiskuidná, bezduchá, povrchná, škodoradostná, absurdná, necitlivá, neempatická, zahľadená ... mohla by som pár riadkov pokračovať, ale pri vyratúvaní týchto prídavných mien mi prichádzajú na myseľ aj udalosti. A prvá slza. Keď sa to takto sčíta, nie je to tak nevinné. Netvrdím, že nerobím chyby. Vadí mi ten pocit neprijatia, vo vzťahu ide predsa o to, aby sme druhého prijali aj s chybami. A ja nemám problém akceptovať chyby, mám v tom dlhú tradíciu, ktorá bola pre mňa až deštruktívna. A možno ešte bude. Netvrdím ani, že o chybách druhých im nepoviem. Ale informatívne, zvyčajne to ukončím vetou : ,, Ale to nemusí byť vždy na škodu. No čo, každí sme nejakí ... Aj tak ťa mám rada." a pridám pusu na líce. A ubudlo snáď zo mňa? Chcem naozaj tak moc? Vlastne som dnes rozmýšľala, prečo je vlastne so mnou. Skoro som sa ho na to aj opýtala, ale nemali by sme dosť času sa o tom baviť a nechcem takéto veci nechápať nedoriešené. Možno je to škoda, nebudúce už na to možno nebudem mať odvahu. Je zo seba vtipne, ako silne a nezávisle sa zvyknem (a ľúbim) tváriť a pritom tu potom anonymne vylievam svoje srdce.
Minule nám hovorili o mužskej a ženskej psychologii. Možno s tým tento výlev nejak súvisí.
Okrem iného som mala tento týždeň hádku s Balážom. Pre tých, čo nevedia, tak je to vedúci môjho odboru. Múdro mi poradil, aby som zmenila štýl kresby (štýl kresby, je skrátka niečo dané, je to, akoby vám chceli meniť farbu očí), na čo som oponovala. Nepáčila sa mu tá titernosť až hyperrealizmus. A mali sme robiť štúdiu, nikdy som nerobila inak, skrátka kreslím tak ... nikdy som s tým nemala problém, na ŠUPke išlo vždy skôr o anatómiu, než o štýl kresby, pokiaľ to bolo čisté. Cítila som sa ako idiot, nevedela som ani, čo mu mám povedať od rozčúlenia. Vrcholom všetkého bolo, keď mi povedal, že to, že mi na strednej dovolili takto kresliť je ,, prejav nevyzretosti pedagógov. " To by som bola zvedavá, ako by toto Meškovi povedal do očí. Rozčúlil ma tak, že som sa skoro rozplakala v ateliéru, ale tú radosť som mu spraviť nechcela. Okrem toho som si vyžrala hubovú polievku za všetkých, čo tam nechodia a počas korigovania kresby busty som bola úmyselne vynechaná 4x, hoci všetkých ostatných prešla. Ale zvládla som to dosť uspokojivo nakresliť na svoje pomery, takže za to som bola hrdá.
Priviedlo ma to až k úvahách, že aká vlastne som. Zase budem citovať Housa, ale bolo to prvé čo mi napadlo pri týchto úvahách, bol výrok: ,, Uvedomte si, že vaša hašterivosť nie je vaša povahová črta, ale vaša povaha. " Žeby? Rada polemizujem, ale desí ma to.
Okrem toho mám príšernú nádchu a za dnešok sa mi kompletne rozodral nos, 2 dni predtým som zase kašľala až tak, že ma boleli pľúca (a trochu som sa zľakla). Napadlo ma, že možno mi v nich rastie lekno ako Chlolé v Pene dní.
Tento týždeň nebol veľmi šťastný vo viacerých ohľadoch. Tešili ma ale narcisy pod oknom mojej izby, M (to len dnes vytáčal a nakopilo sa to), teplo, vyhrievanie sa na bálkone smerom do ulice, divý káčer v potoku, kúpený darček pre M, fialky, vyležané teplé periny, čerstvé rána, Zuz, psychológia a sociológia (na prednáške nám robila analýzy z našich kresieb stromov), vyklopený odliatok ... (to sú tie naj).
A nie, nie sú toto psie dni pre horko (mne nie je teplo), sú to dni pod psa. Od Mitanu. Týmto držím palce budúcotýždňovým maturantom.
Bábka
Dnes ráno my pobavil tento článok z Made by Boy. Moje dnešné ráno na to úplne sedelo. Napriek ôsmym hodinám spánku som budík posunula asi 6x, čo malo za následok polhodinový sklz a ja som naivne dúfala, že za pol hodinu si stihnem uveriť obed, hodiť sprchu a vyfénovať si vlasy. Good Joke! Celkovo mám úplne besné rána, asi si tiež zavediem nejaké rutiny, čo je dôležitejšie, budem ich dodržiavať. Dnešný sklz má aspoň tú výhodu, že som mala čas si zacvičiť. Svaly ma pálili a boleli, ale teraz sa aspoň cítim menej zaspato. Pribrala som pár kíl, čo by nebolo až tak na škodu, lenže som nepribrala svalovinu, ale tuk a dosť to na sebe vidím. Takže teraz nastane nejaká dlhší proces odmľandravovania sa (mám rada nové slová).
Momentálne pojedám med. Stála som tak nejak na pol ceste medzi chorobou a zdravím, hrdlo už nebolí, ale smrkám a ráno dosť nepríjemne kašlem. Som rada, že je aspoň teplo a slnečno, lepšie sa to znáša, hoci tomu štrbavému slnku tak úplne nedôverujem.
Myslela som si, že svoju tvorbu poznám, ale nie je to tak. V pondelok som sa dosť divila nad svojím sochárskym ateliérom. Všetky veci, čo som navrhla alebo sú rozpracované majú v sebe akúsi jemnosť, ktorú som si predtým vo svojich prácach nevšimla. Vlastne ... myslím, že tam ani nebola. Aspoň nie v tých priestorových. Je fajn, že teraz môžem byť aj v priestore svoja, sochársky ateliér mi bude chýbať. A prechodu na všvu sa desím stále.
Momentálne pojedám med. Stála som tak nejak na pol ceste medzi chorobou a zdravím, hrdlo už nebolí, ale smrkám a ráno dosť nepríjemne kašlem. Som rada, že je aspoň teplo a slnečno, lepšie sa to znáša, hoci tomu štrbavému slnku tak úplne nedôverujem.
Myslela som si, že svoju tvorbu poznám, ale nie je to tak. V pondelok som sa dosť divila nad svojím sochárskym ateliérom. Všetky veci, čo som navrhla alebo sú rozpracované majú v sebe akúsi jemnosť, ktorú som si predtým vo svojich prácach nevšimla. Vlastne ... myslím, že tam ani nebola. Aspoň nie v tých priestorových. Je fajn, že teraz môžem byť aj v priestore svoja, sochársky ateliér mi bude chýbať. A prechodu na všvu sa desím stále.
Sľúbila som, že vám
porozprávam o divadle. V sobotu sme boli na hre Bábka. Boli sme v štúdiu, čo ma
prekvapilo, nikdy som nebola na hre v štúdiu, kde by bolo pár ľudí. Ale páčila
sa mi tá komorná atmosféra, viac ako v sále. Oficiálny popis k hre: ,, Svetoznámy dramatik Miro Gavran sa vracia na javisko
Divadla Jána Palárika s novou komédiou. Vo svojej hre s príznačným názvom Bábka
zabáva i dojíma príbehom Marka, ktorý sa po rozpade dlhoročného vzťahu stane
víťazom v súťaži o ženu-bábku. Tá bola vyvinutá ako najdokonalejší android s
cieľom urobiť ho šťastným. Ako sa však čoskoro ukáže, úspech spolužitia, aj s
dokonalým strojom, závisí, ako to v živote býva, od kompromisov, ochoty
počúvať, snahy dozvedieť sa o svojich chybách a odhodlania napraviť ich. Prostredníctvom
humorných situácií ako vystrihnutých z manželských spální, Gavran rozvíja klbko
Markovej minulosti a povahy a prepája ho s postrehmi živej-neživej ženy, ktorá
svojou úprimnosťou roztopí každé srdce. Môže však pravú lásku medzi mužom a
ženou nahradiť láska umelá? " Hra pobavila, ako stvorená pre páry. Myslím,
že každý z tých ľudí si tam našiel niečo zo svojho partnera a naopak. Dialógy
boli prekvapivo pravdivé, až naturalistické, v mnohých som videla samú seba. V
podstate bolo hlavnou myšlienkou hry to, že ako ku komu správaš, to sa ti aj
dostane, išlo o chápanie vlastného partnera. Táto myšlienka bola predostrená v
hádke Marka a Stely, to sa mi páčilo, že nebola povedaná tak klasicky,
nasládlo, hoci príbeh končí v podstate happy-endom (Marko prekoná svoju hrdosť
a sa vracia k svojej žene, čo sme síce čakali, nastali tam nejaké
komplikácie, ktoré vám nebudem spoilerovať, ak by ste na to náhodou išli). S M
sme sa rozhodli, že budeme chodiť do divadla častejšie, vlastne ešte aj včera
mi spomenul niečo z tej hry a ja si na ňu tiež z času na čas spomeniem. Som
rada, že sme si z toho niečo zobrali.
 |
| zdroj: http://www.djp.sk/repertoar_pre_mladez_dospelych.php |
totálna melanchólia
Ach, som unavená. A pravú ruku mám studenú ako ľad. Ľavú teplú. Príde vám to normálne? Včera večer som dorazila Zlodejku kníh. Na konči som mrnčala, priznávam sa. Je to pekná kniha, dobre sa číta a sú tam pekné myšlienky o ľudskosti a o vojne. Tie o vojne mi prišli obzvlášť desivé, vzhľadom na to, čo sa deje na Ukrajine a ako na situáciu reagujú média a ostatné štáty. USA poslala už takmer 20 stíhačiek do Poľska. Vraj pre istotu. Zrazu to už nebol romantizujúci príbeh z knižky, mihol sa v ňom kúsok možnej budúcnosti.
Dnes som mala voľno a naozaj veľmi som sa nudila. Od nudy som začala písať seminárku na vývojovú psychológiu. Mám tému emocionálneho vývinu staršieho školského veku - pubertiakov. Veľa sa tam skloňujú slová ako neistota a emancipácia od rodiny. Akosi si na nič také nespomínam. Spomínam si, že to bolo najkrajšie obdobie, čo sa priateľstiev týka. Všetci sme mali veľa času, mali sa radi, nikto nebol ešte vydatý a v spätnom pohľade mi všetko prišlo akési úprimnejšie. Dosť som si pri tom písaní zaspomínala (a cítila sa pritom staro) a nejak som nezaznamenala niektoré druhy pocitov, ktoré som podľa kníh mala cítiť, iné mi boli tak dôverne známe, až som sa zasmiala.
Dnes som neišla von. M skladal počítač pre nejakú pani a trvalo mu dlhšie ako predpokladal. Tiež som dnes mala ísť do Hrnčiaroviec (to som sa dozvedela pred 2 a pol hodinou), ale nechcela som riskovať svoje prechladnuté vetché zdravie. Teda, až tak vetché nie je, ale nezvládlo by party do druhej-tretej v noci pod holým nebom. Svoje boľavé hrdlo si šanujem už pár dní na zajtra, máme ísť s M do divadla. Zabudla som, ako volá tá hra, ale potom vám o nej porozprávam. Mrzí ma, že som dnes nikam neišla. Viem si presne predstaviť M, ako ide domov skôr, lebo sa nudí, keď nemá s kým hovoriť.
Ráno nám v záhrade na stoličke trónila mačka. Vyhrievala sa na slnku. Mala dlhú huňatú srsť a bola strakatá. A veľká. Chvíľu som ju pozorovala cez okno a potom vyšla von. Mačka ušla, ale veľmi sa neponáhľala.
Prekvapilo ma, že pár ľudí mi napísalo k narodeninám, hoci som si na FB zrušila to zobrazovanie. Potešilo ma to a je jedno, že sa aj oneskorili. Osobne si tiež nepamätám presné dátumy. Len mesiace a to, či je to prvá alebo druhá polovica. Inak to bol jeden z najobyčajnejších dní.
Mám 20. Podľa kníh o vývinovej psychológii som už ukončila obdobie adolescencie, som teda plnohodnotný dospelý človek. Asi to mám nejaké prehodené, lebo teraz prežívam pocity pubertálneho obdobia a pocity neistoty. Nechcem byť dospelá. Nechcem, aby sa odomňa teraz kadečo čakalo. Nechcem to plniť, byť zodpovedná, múdra, pokojná, svedomitá, "uprataná" ... Kam sa, doriti, vlastne uberám? Rozčarovanie-bláznivý smiech-sarkazmus-individualizmus-myšlienka, že nik nepozná moje skutočné limity, ani ja sama, tak prečo sa nepokúsiť o nemožné? Akoby o nič nešlo.
Cez víkend budem (dúfam) robiť plagát na SWING PARTY - teším/bojím. Držte palce :)
Moja o rok mladšia spolužiačka zo ŠUPky, Barborka Demovičová, stvorila tento projekt: 90's. Pozrite si :)
Dnes som mala voľno a naozaj veľmi som sa nudila. Od nudy som začala písať seminárku na vývojovú psychológiu. Mám tému emocionálneho vývinu staršieho školského veku - pubertiakov. Veľa sa tam skloňujú slová ako neistota a emancipácia od rodiny. Akosi si na nič také nespomínam. Spomínam si, že to bolo najkrajšie obdobie, čo sa priateľstiev týka. Všetci sme mali veľa času, mali sa radi, nikto nebol ešte vydatý a v spätnom pohľade mi všetko prišlo akési úprimnejšie. Dosť som si pri tom písaní zaspomínala (a cítila sa pritom staro) a nejak som nezaznamenala niektoré druhy pocitov, ktoré som podľa kníh mala cítiť, iné mi boli tak dôverne známe, až som sa zasmiala.
Dnes som neišla von. M skladal počítač pre nejakú pani a trvalo mu dlhšie ako predpokladal. Tiež som dnes mala ísť do Hrnčiaroviec (to som sa dozvedela pred 2 a pol hodinou), ale nechcela som riskovať svoje prechladnuté vetché zdravie. Teda, až tak vetché nie je, ale nezvládlo by party do druhej-tretej v noci pod holým nebom. Svoje boľavé hrdlo si šanujem už pár dní na zajtra, máme ísť s M do divadla. Zabudla som, ako volá tá hra, ale potom vám o nej porozprávam. Mrzí ma, že som dnes nikam neišla. Viem si presne predstaviť M, ako ide domov skôr, lebo sa nudí, keď nemá s kým hovoriť.
Ráno nám v záhrade na stoličke trónila mačka. Vyhrievala sa na slnku. Mala dlhú huňatú srsť a bola strakatá. A veľká. Chvíľu som ju pozorovala cez okno a potom vyšla von. Mačka ušla, ale veľmi sa neponáhľala.
Prekvapilo ma, že pár ľudí mi napísalo k narodeninám, hoci som si na FB zrušila to zobrazovanie. Potešilo ma to a je jedno, že sa aj oneskorili. Osobne si tiež nepamätám presné dátumy. Len mesiace a to, či je to prvá alebo druhá polovica. Inak to bol jeden z najobyčajnejších dní.
Mám 20. Podľa kníh o vývinovej psychológii som už ukončila obdobie adolescencie, som teda plnohodnotný dospelý človek. Asi to mám nejaké prehodené, lebo teraz prežívam pocity pubertálneho obdobia a pocity neistoty. Nechcem byť dospelá. Nechcem, aby sa odomňa teraz kadečo čakalo. Nechcem to plniť, byť zodpovedná, múdra, pokojná, svedomitá, "uprataná" ... Kam sa, doriti, vlastne uberám? Rozčarovanie-bláznivý smiech-sarkazmus-individualizmus-myšlienka, že nik nepozná moje skutočné limity, ani ja sama, tak prečo sa nepokúsiť o nemožné? Akoby o nič nešlo.
Cez víkend budem (dúfam) robiť plagát na SWING PARTY - teším/bojím. Držte palce :)
Moja o rok mladšia spolužiačka zo ŠUPky, Barborka Demovičová, stvorila tento projekt: 90's. Pozrite si :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)