Pondelok bol celkom zábavný deň, ako som cez minulý víkend spomínala, bolo mi choro a doma som zostať nemohla (začali nás strašne stalkovať, ako chodíme na prednášky) a tak som si išla polodýchajúc a s horúčkou do školy. Najprv som teda išla do stavebnín, kúpiť ytong (a.k.a pórobetónovú tvárnicu) na sochársky ateliér. Mala som sa stále pocit, že tie tvárnice sú strašne ľahké, aspoň tak som si ich pamätala, keď sme prestavovali. Dosť som sa divila tomu pánovi, keď sa začal smiať, keď som sa spýtala, či si myslí, že ich zvládnem odniesť o ulicu ďalej do školy. Priviezli mi ich zadarmo dodávkou (2 tehly), až pred školu. Ako som ich ale mala doniesť k výťahu, zistila som, prečo sa ten pán smial. Ten kváder mal snáď tonu!!! Našťastie mi vrátnik blahosklonne dovolil použiť výťah a nemusela som tie kvádre vláčiť na 6 poschodie peši. Vlastne som mala problém prejsť s nimi pár metrov. Keďže ale máme výťah len po 4 poschodie, tak som ich musela vynosiť o dve poschodia vyššie a to po jednom. Keď som skončila, bolela ma chrbtica a ruky, dostala som záchvat kašľa a pustila sa mi krv z nosa. Moje telo jasne protestovalo. A keby len v pondelok, do štvrtka som mala svalovicu na chrbte, bruchu, stehnách a rukách. Ale nie len nejakú slabú. Na druhý deň ráno som sa asi 5 minút skladala z postele, bolel ma každý krok ( aj na stehnách, ale hlavne v chrbte) a mala som pocit, že v vzpriamenej pozícii sa mi každú chvíľu rozpadne chrbtica ako v tom Fridinom obraze. Okrem toho som bola ale na seba hrdá, lebo tie kvádre som nakoniec priniesla ako jediná, tak sa mi nedostalo hubovej polievky :3 A ešte preto, lebo som ho presvedčila (resp. môj návrh ho sám presvedčil), že ako reliéf na tému Opakovanie nakoniec robím voľnú sochu inšpirovanú architektúrou. Pobavilo ma to, ale som rada a Moro povedal, že to nevadí :)
V ten deň sme mali ešte AVU. Zase sme robili "kolečko", ktoré svorne neznášame. Ide vlastne o nejakú skupinovú aktivitu. Táto bola nadmieru nepríjemná, museli sme hovoriť o tom, čo nás v živote ovplyvnilo. Niektoré príbehy boli vtipné, iné maximálne dojemné a smutné, Linda sa pri svojom dokonca rozplakala (nie je divu). A ja som prezradila viac, ako som plánovala. Celkovo to bolo deprimujúce. Zaujímavé ale bolo, že spolužiak sa priznal, že požiadal priateľku o ruku. A nebol to ten druh zbesilého požiadania ako zvykneme my ,mladí, mať (možno aj straší, neviem). Skrátka už sú spolu pár rokov a žijú spolu. A budúci rok chcú svadbu. Ten chalan, Adam, mi vždy prišiel akoby straší od nás, tak duchovne. A tak ... skutočne, zodpovedne. Vidím to aj v tom, ako s ľuďmi hovorí alebo aké má názory. Cítim sa pri ňom ako decko. Ako malé hlúpučké infantilné dievčatko. Ja ale predsa nechcem dospieť. Lenže ako ma majú potom ľudia brať (v zmysle chápať)? Asi budem mať ešte naozaj nevyzretú osobnosť, keď mám tieto protichodné pocity. To je vraj typické. Ale v 30 už asi budem len jednosmerná. A všetko vo mne.
V pondelok som si všimla ako začali pučiť stromy. Každú jar chcem tie stromy pristihnúť v momente, kým sa chystajú zelenať. Ale oni ? Akoby to urobili cez noc. Som rada, že začali kvitnúť už aj tu, kým som chodila do BA, tak vždy videla ako prvé kvitnúť ovocné sady pri trati. Rebarborka písala, že už kvitnú (a mne sa zacnelo za Bratislavkou). Ale teraz sú aj na mojej pešej ceste do školy. Mám rada, keď opadávajú lupene vo vetre a vietor mi ich fúka do vlasov. Predstavujem si spomalený záber ako padajú, keď potom kamera zaostrí na nejaký snehobiely zamotaný lupeň vo vlasoch, ktoré sa teplo, zlatisto lesknú. A áno, občas sa hrávam film (ako Oliver v Submarine).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára