Oujéé, oslavujem 100 followerov na Pintereste !
siete zo snov
V pondelok ma čaká posledná skúška potom už len odovzdať ateliér. Budúci mesiac bude celkom pilný, budem vybavovať uznávanie predmetov na všvu, 13. alebo 14. som vo Viedni, 16. so Zuz, Est a Sis v BA, rozhodli sme sa vrátiť pozrieť na šupku. Na 2 baby sa veľmi teším a na jednu som len zvedavá, mám z nej totiž trochu zvláštny pocit a neviem, čo som urobila, resp. či som niečo urobila. Ale najskôr som bola len odmeraná predtým a teraz chcem stavať na veciach nevybudovaných. Občas sa mi stane, že ľutujem, že som nebola viac priateľská, možno by boli veci dnes inak. Možno by som sa včera večer nezožierala z toho, že som doma, hoci som veľmi chcela s niekým vypadnúť. Zisťujem, že nedokážem byť celý deň doma, že musím niekam ísť. Aspoň na chvíľu. Možno len neviem byť sama so sebou. A 22. idem na sväté príjmanie M -ovho brata. Keď ma jeho mama pozvala, skoro mi zabehlo. Ja a kostoly .... v zápätí som začala celkom spontánne uvažovať, akú malú revoltu urobím. Žeby som si neobliekla niektorý diel spodného prádla? Inak budem vyzerať úplne normálne, pokiaľ možno pekne. Je to len moja malá revolta. Taká tajná. Čo to vlastne potom je?
M včera urobil skúšku, ktorú si prekladal už tretí rok a veľmi sa jej obával. Odľahlo mi, pamätám sa, ako sme si o tom písali ešte minulý rok, keď sme spolu nechodili, ale schyľovalo sa k tomu. Dnes sme boli spolu. Mrzelo ma, že nebolo viac teplo, že sme nemohli ísť von. Alebo že som nemohla obliecť šaty. V istom zmysle je to najpraktickejší kus oblečenia.
Teším sa, ako budeme chodiť opekať a ako sa budem tváriť boho a chodiť do autobusu s mokrými vlasmi (už som bola zo 3x tento rok, keď bolo teplo).
Po skúškovom si musím bezpodmienečne poprehadzovať nábytok v izbe. Nepáči sa, kde mám posteľ. Trápia ma nočné mory. Naposledy pre mesiacom, boli to asi 3 noci, snívalo sa mi o veciach, ktoré ma desia, o tehotenstve, smrti, netýkavých lekároch, o Alex a jej opileckom otcovi, o streche s padajúcimi škridľami, zatiahnutom nebi, o vražde, o zbláznení, o tom, že som bola jej sestra a podávala jej bylinkový koláč (pozrite si Cestu do fantázie, bylinkový koláč liečil všetky choroby) na zelenom keramickom tanieriku, pričom som sedela na dne šatníka, ktorý bol plný šiat mojej mŕtvej starej mami, v mojej starej izbe, v dome v Hrnčiarovciach, ktorý sme predali pred mesiacom. A potom som ušla, ale vedela som, že sa musím vrátiť a tak som sa v polobdení stále vracala do tej izby, ale stále utekala od tej desivej dievčiny, ktorá sa tam zbláznila. Bola to akási zmotanina udalostí, ktoré sa stali a môžu stať spolu s následkami. Posledné mory, ktoré som mala boli minulý rok v lete, trvali takmer mesiac, až som bála zaspať. A pred pár dňami sa mi snívalo o všvu. Moja mora o tom, že nezapadnem, že ma nebudú chcieť.
Dúfam, že sa dopracujem k tomu, aby som v pondelok nafotila tú knihu. Chcem aby mi Behance fungoval čo najskôr. Dnes pridávam fotky svojej sochy, ktorú som dokončila asi pred mesiacom a mám ju rada. Je inšpirovaný architektúrou, jedným rožným domom, ktorý mal pôdorys ostrého trojuholníka a delil ulicu na 2, ktoré ho akoby obtekali. Videla som ho v Grécku, pred rokmi, keď sme tam boli na dovolenke. Neviem, prečo som si na to spomenula.
Čítam Henryho Millera a jeho Sexus. A myslím, že ma to ovplyvňuje v písaní. Preto som dnes tragická. Nech je vám balzamom aspoň blog The Road is Home, včera so ho po roku znovuobjavila :) idem sa tam tiež skludniť.
M včera urobil skúšku, ktorú si prekladal už tretí rok a veľmi sa jej obával. Odľahlo mi, pamätám sa, ako sme si o tom písali ešte minulý rok, keď sme spolu nechodili, ale schyľovalo sa k tomu. Dnes sme boli spolu. Mrzelo ma, že nebolo viac teplo, že sme nemohli ísť von. Alebo že som nemohla obliecť šaty. V istom zmysle je to najpraktickejší kus oblečenia.
Teším sa, ako budeme chodiť opekať a ako sa budem tváriť boho a chodiť do autobusu s mokrými vlasmi (už som bola zo 3x tento rok, keď bolo teplo).
Po skúškovom si musím bezpodmienečne poprehadzovať nábytok v izbe. Nepáči sa, kde mám posteľ. Trápia ma nočné mory. Naposledy pre mesiacom, boli to asi 3 noci, snívalo sa mi o veciach, ktoré ma desia, o tehotenstve, smrti, netýkavých lekároch, o Alex a jej opileckom otcovi, o streche s padajúcimi škridľami, zatiahnutom nebi, o vražde, o zbláznení, o tom, že som bola jej sestra a podávala jej bylinkový koláč (pozrite si Cestu do fantázie, bylinkový koláč liečil všetky choroby) na zelenom keramickom tanieriku, pričom som sedela na dne šatníka, ktorý bol plný šiat mojej mŕtvej starej mami, v mojej starej izbe, v dome v Hrnčiarovciach, ktorý sme predali pred mesiacom. A potom som ušla, ale vedela som, že sa musím vrátiť a tak som sa v polobdení stále vracala do tej izby, ale stále utekala od tej desivej dievčiny, ktorá sa tam zbláznila. Bola to akási zmotanina udalostí, ktoré sa stali a môžu stať spolu s následkami. Posledné mory, ktoré som mala boli minulý rok v lete, trvali takmer mesiac, až som bála zaspať. A pred pár dňami sa mi snívalo o všvu. Moja mora o tom, že nezapadnem, že ma nebudú chcieť.
Dúfam, že sa dopracujem k tomu, aby som v pondelok nafotila tú knihu. Chcem aby mi Behance fungoval čo najskôr. Dnes pridávam fotky svojej sochy, ktorú som dokončila asi pred mesiacom a mám ju rada. Je inšpirovaný architektúrou, jedným rožným domom, ktorý mal pôdorys ostrého trojuholníka a delil ulicu na 2, ktoré ho akoby obtekali. Videla som ho v Grécku, pred rokmi, keď sme tam boli na dovolenke. Neviem, prečo som si na to spomenula.
Čítam Henryho Millera a jeho Sexus. A myslím, že ma to ovplyvňuje v písaní. Preto som dnes tragická. Nech je vám balzamom aspoň blog The Road is Home, včera so ho po roku znovuobjavila :) idem sa tam tiež skludniť.
áno, som stále nažive
Ou jéé, našla som si čas! Toto skúškové ma nejak zadrelo, už dlho som nemakala tak ako teraz a tiež sa mi už dlho tak veľmi nechcelo ako teraz -_- ale už mi chýbajú len 2 skúšky (ehm, jedna zo Psychológie umenia, blééé) a 2 ateliéri. Sochu mám v pondelok, moja rozprávka skončila ... tak ... noo, rôznorodo :D Knižka celkom vyšla, až na väzbu, to bola asi moja vina a že knižka vyšla trochu prepálená. Samozrejme som mala problém s papierom (o problematike TU aj s rozvrhnutím strán (viac o problematike v mojej nepraktickej, hlúpej hlave). Nakoniec som tlačila na 100g bielený, hladký, s ktorým kámo veľmi nie som. Väzbu som robila tzv. coptic stitch (tutoriál, ak sa chcete priučiť), kde mi papier vypovedal svoju pevnostnú službu a trhal sa.
A s fontom som mala tiež trochu problém, použila som Museo, hoci je to už veľmi používaný font, okrem toho je zadarmo, ale hodil sa mi k tej rozprávke, má dobrú čitateľnosť a v neposlednom rade je stredoeurópsky (zradné ď, ť, ň, ľ). Problém nastal, keď bola druhá časť rozprávky vo vietnamčine, ktorá má všakovakú abecedu, ale ako šikovnica som sa vynašla a dotyčný font s vietnamskou abecedou (najviac hrdá som bola na seba). Takže kniha mi dala zabrať, mala by som si zohnať nejakú literatúru o tvorbe knihy a sadzbe textu, lebo Polygrafické minimum mi úplne paralyzovalo mozog a nevedela som sa potom pohnúť, všetko mi ešte viac pomotali a nič neobjasnili.
A aby ste to nemali len ako suchú omáčku, tak pridávam malú, škaredo nafotenú ochutnávku, hlavná porcia fotiek bude chutnejšia. Niektoré strany v knihe sú trošku priestorové a kniha je obojstranná - spredu je slovenská rozprávka a keď ju otočíte dole hlavou a prevrátite, tak je tam rozprávka vietnamská.
V úlohe samotnej išlo o akčné umenie, ale mne nejak ... nevydalo, zamerala som sa na knihu, moja akcia spočívala v kreslení s deťmi na vietnamskú rozprávku o mečúňoch. A nedáva to príliš zmysel, žiaľbohu, teraz ma to trochu mrzí, ale tých detí som sa celkom bála. Držte mi palce, aby mi to v pondelok prešlo.
Skúškové sa inak hýbe pomaly, vyše polka skúšok za mnou a ja mám zapísanú jednu známku, typická Trnavská. Ach, a pamätáte sa na to ako, ako som chcela študovať 2 školy na naraz? Tak nakoniec sa to neuskutoční, lebo Animácia výt. umenia sa nedá študovať dištančne ani externe. Tak veľmi ma to mrzelo! Týždeň som bola za to zdutá a fňukala, a ďalší sa s tým zmierovala. Už som to brala ako samozrejmosť, že budem študovať na Trnavskej aj na VŠVU. Bolo by to super. A keď sme pritom, bola som na Letnom prieskume na VŠVU a ... noo, na vizuálnej sa mi veci veľmi nepáčili (alebo som ich nepochopila). Jedine Medialab a prváci boli super. Zato voľná grafika (?!?!), ozvalo sa vo mne niečo ako svedomie, že čo ak mali niektorí ľudia pravdu, že sa viac hodím tam a nie na vizku.
S M sa máme dobre, včera sme boli celý deň spolu. Od rána až do večera. Konečne má trochu viac času, skončili mu zápočty. Minule som rozmýšľala, že je škoda, že nemáme vaňu. Tam by sme si hoveli a jašili sa. Niekedy si prídem, akoby sme mali 5 rokov. Je fajn mať niekoho, s kým môžete byť 5 ročný, hrýzť ho, skackať pri ňom, vydávať spolu pazvuky alebo vytvárať vlastný jazyk (náš je ňuftina).
A ešte ma nesmierne teší to množstvo kvetov, čo všade je. Moje oblúbené sú kosatce, pivonky, baza a mak. A vaše?
Uh, hneď mi je ľahšie na duši, blog mi už chýbal, má skvelú očistnú funkciu :P Inak Vietnamky sú úplne nádherné ženy ♥
A s fontom som mala tiež trochu problém, použila som Museo, hoci je to už veľmi používaný font, okrem toho je zadarmo, ale hodil sa mi k tej rozprávke, má dobrú čitateľnosť a v neposlednom rade je stredoeurópsky (zradné ď, ť, ň, ľ). Problém nastal, keď bola druhá časť rozprávky vo vietnamčine, ktorá má všakovakú abecedu, ale ako šikovnica som sa vynašla a dotyčný font s vietnamskou abecedou (najviac hrdá som bola na seba). Takže kniha mi dala zabrať, mala by som si zohnať nejakú literatúru o tvorbe knihy a sadzbe textu, lebo Polygrafické minimum mi úplne paralyzovalo mozog a nevedela som sa potom pohnúť, všetko mi ešte viac pomotali a nič neobjasnili.
A aby ste to nemali len ako suchú omáčku, tak pridávam malú, škaredo nafotenú ochutnávku, hlavná porcia fotiek bude chutnejšia. Niektoré strany v knihe sú trošku priestorové a kniha je obojstranná - spredu je slovenská rozprávka a keď ju otočíte dole hlavou a prevrátite, tak je tam rozprávka vietnamská.
V úlohe samotnej išlo o akčné umenie, ale mne nejak ... nevydalo, zamerala som sa na knihu, moja akcia spočívala v kreslení s deťmi na vietnamskú rozprávku o mečúňoch. A nedáva to príliš zmysel, žiaľbohu, teraz ma to trochu mrzí, ale tých detí som sa celkom bála. Držte mi palce, aby mi to v pondelok prešlo.
Skúškové sa inak hýbe pomaly, vyše polka skúšok za mnou a ja mám zapísanú jednu známku, typická Trnavská. Ach, a pamätáte sa na to ako, ako som chcela študovať 2 školy na naraz? Tak nakoniec sa to neuskutoční, lebo Animácia výt. umenia sa nedá študovať dištančne ani externe. Tak veľmi ma to mrzelo! Týždeň som bola za to zdutá a fňukala, a ďalší sa s tým zmierovala. Už som to brala ako samozrejmosť, že budem študovať na Trnavskej aj na VŠVU. Bolo by to super. A keď sme pritom, bola som na Letnom prieskume na VŠVU a ... noo, na vizuálnej sa mi veci veľmi nepáčili (alebo som ich nepochopila). Jedine Medialab a prváci boli super. Zato voľná grafika (?!?!), ozvalo sa vo mne niečo ako svedomie, že čo ak mali niektorí ľudia pravdu, že sa viac hodím tam a nie na vizku.
S M sa máme dobre, včera sme boli celý deň spolu. Od rána až do večera. Konečne má trochu viac času, skončili mu zápočty. Minule som rozmýšľala, že je škoda, že nemáme vaňu. Tam by sme si hoveli a jašili sa. Niekedy si prídem, akoby sme mali 5 rokov. Je fajn mať niekoho, s kým môžete byť 5 ročný, hrýzť ho, skackať pri ňom, vydávať spolu pazvuky alebo vytvárať vlastný jazyk (náš je ňuftina).
A ešte ma nesmierne teší to množstvo kvetov, čo všade je. Moje oblúbené sú kosatce, pivonky, baza a mak. A vaše?
Uh, hneď mi je ľahšie na duši, blog mi už chýbal, má skvelú očistnú funkciu :P Inak Vietnamky sú úplne nádherné ženy ♥
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)