siete zo snov

     V pondelok ma čaká posledná skúška potom už len odovzdať ateliér. Budúci mesiac bude celkom pilný, budem vybavovať uznávanie predmetov na všvu, 13. alebo 14. som vo Viedni, 16. so Zuz, Est a Sis v BA, rozhodli sme sa vrátiť pozrieť na šupku.  Na 2 baby sa veľmi teším a na jednu som len zvedavá, mám z nej totiž trochu zvláštny pocit a neviem, čo som urobila, resp. či som niečo urobila. Ale najskôr som bola len odmeraná predtým a teraz chcem stavať na veciach nevybudovaných. Občas sa mi stane, že ľutujem, že som nebola viac priateľská, možno by boli veci  dnes inak. Možno by som sa včera večer nezožierala z toho, že som doma, hoci som veľmi chcela s niekým vypadnúť. Zisťujem, že nedokážem byť celý deň doma, že musím niekam ísť. Aspoň na chvíľu. Možno len neviem byť sama so sebou. A 22. idem na sväté príjmanie M -ovho brata. Keď ma jeho mama pozvala, skoro mi zabehlo. Ja a kostoly .... v zápätí som začala celkom spontánne uvažovať, akú malú revoltu urobím. Žeby som si neobliekla niektorý diel spodného prádla? Inak budem vyzerať úplne normálne, pokiaľ možno pekne. Je to len moja malá revolta. Taká tajná. Čo to vlastne potom je?

    M včera urobil skúšku, ktorú si prekladal už tretí rok a veľmi sa jej obával. Odľahlo mi, pamätám sa, ako sme si o tom písali ešte minulý rok, keď sme spolu nechodili, ale schyľovalo sa k tomu. Dnes sme boli spolu. Mrzelo ma, že nebolo viac teplo, že sme nemohli ísť von. Alebo že som nemohla obliecť šaty. V istom zmysle je to najpraktickejší kus oblečenia.
    Teším sa, ako budeme chodiť opekať a ako sa budem tváriť boho a chodiť do autobusu s mokrými vlasmi (už som bola zo 3x tento rok, keď bolo teplo).
    Po skúškovom si musím bezpodmienečne poprehadzovať nábytok v izbe. Nepáči sa, kde mám posteľ. Trápia ma nočné mory. Naposledy pre mesiacom, boli to asi 3 noci, snívalo sa mi o veciach, ktoré ma desia, o tehotenstve, smrti, netýkavých lekároch, o Alex a jej opileckom otcovi, o streche s padajúcimi škridľami, zatiahnutom nebi, o vražde, o zbláznení, o tom, že som bola jej sestra a podávala jej bylinkový koláč (pozrite si Cestu do fantázie, bylinkový koláč liečil všetky choroby) na zelenom keramickom tanieriku, pričom som sedela na dne šatníka, ktorý bol plný šiat mojej mŕtvej starej mami, v mojej starej izbe, v dome v Hrnčiarovciach, ktorý sme predali pred mesiacom. A potom som ušla, ale vedela som, že sa musím vrátiť a tak som sa v polobdení stále vracala do tej izby, ale stále utekala od tej desivej dievčiny, ktorá sa tam zbláznila. Bola to akási zmotanina udalostí, ktoré sa stali a môžu stať spolu s následkami. Posledné mory, ktoré som mala boli minulý rok v lete, trvali takmer mesiac, až som bála zaspať. A pred pár dňami sa mi snívalo o všvu. Moja mora o tom, že nezapadnem, že ma nebudú chcieť.
    Dúfam, že sa dopracujem k tomu, aby som v pondelok nafotila tú knihu. Chcem aby mi Behance fungoval čo najskôr. Dnes pridávam fotky svojej sochy, ktorú som dokončila asi pred mesiacom a mám ju rada. Je inšpirovaný architektúrou, jedným rožným domom, ktorý mal pôdorys ostrého trojuholníka a delil ulicu na 2, ktoré ho akoby obtekali. Videla som ho v Grécku, pred rokmi, keď sme tam boli na dovolenke. Neviem, prečo som si na to spomenula.

     Čítam Henryho Millera a jeho Sexus. A myslím, že ma to ovplyvňuje v písaní. Preto som dnes tragická. Nech je vám balzamom aspoň blog The Road is Home, včera so ho po roku znovuobjavila :) idem sa tam tiež skludniť.