Veľa, viac, najviac
Takže, je po maturite, yeaaah!! Teda ... po tej najľahšej časti maturity, na ktorú sa netrebalo učiť. Kameň zo srdca spadol asi viacerým, ale mojím novým strašiakom sa stalo vysvedčenie. Čudné, viem. TRUNI mi totiž poslali list, že obdržali moju prihlášku a že im mám potom poslať kópiu aturitného vysvedčenia a vysvedčenia zo 4. ročníka. Ups!! S tým som tak nejak ... nerátala a zdesila sa. Teraz je už ale na des trochu neskoro. Alebo nie? Skúsim zamakať a uvidím, čo sa mi bude dať robiť. A nebudem jediná makajúca.
Čo sa školy týka, mám rozbehnutých véééľa projektov a robím na nich priebežne, teda snažím sa, nie vždy sa mi ale chce. Teraz mám toho fakt že veľa a nezastavím sa od svitu do mrku, ale teší ma to. Nie je nič lepšie ako robiť veci, ktoré vás bavia. Och, a zadali nám maturitné témy, ja som si vybrala sériu obalov na zápisníky Remini, spolu s autorskou knihou a propagačným predmetom. Vecičky pôjdu do predaja a keď sa im bude dariť, tak bude zmluva. Dobrá motivácia, čo poviete? Tá téma ma len tak volala. Hlavou mi už víria prvé nápady, najmä čo sa týka propagačného predmetu a autorskej knihy, ale zatiaľ sú ešte nenarodené na papieri, len v hlave. Profesne som teraz trochu dosť rozpoltená, lebo neviem, čomu by som mala venovať svoj čas viac. Ale Austin Kleon radí, že by sme mali dávať ochutnávať zo svojej práce, takže tu je ochutnávka:
Video Vlčí sen, na ktorom sa pracuje.
A tu je kus z môjho super Jeffrey Campbell Lita Shopu, ktorý som spomínala TU. Inak je to moja asi najschopnejšia vec, akú som kedy vytvorila na ITV. A ešte ma to aj baví.
Po osobnej stránke to veľké terno nie je, lebo Marek hnevá a mňa to zvádza kade tade a k všelikomu. Okrem toho ma nezávisle na tom "podporujú" čerstvo rozídení ľudia a články na internete. Ale aspoň mám dosť roboty a nemyslím na to.
Ďalšou takou potešivou vecou je Zenit, ktorý som si konečne dovliekla od nás z garáže. Ten foťák je úplne krásny, strašne sa teším, ako ho vyskúšam, predtým bude musieť ešte ísť na prevetívku k Ondejovi.
K jeho hľadaniu ma dokopala Zuzka, lebo ona si teraz kúpila jeden old schoolový, úplne krásny. Dnes som sa s ňou úplne náhodou stretla v Tescu, keď som sa vracala maximálne zmoknutá z neúspešného lovu klobúka. Srať naňho!! Zuzka je roste človek, ktorého keď stretnem, tak mám hneď lepší deň. Spolu sme boli na nákupoch a išli spolu domov. Navzájom sme sa pochválili, na čom makáme na odbore a potom sme si navzájom závideli naše odbory. Teraz spolupracujú s IKEOU, ktorá im poskytla látky a bude z toho módna prehliadka. Bože, čo by som za to dala. Samzrejme sme pretriasli aj našich mužov a rodinné a iné vzťahy. To my pripomína ... pamätáte na Borisa?? Tak som s ním minule cestovala. A bolo fajn. Viac sa o tom rozširovať nebudem a svoje postrehy si nechám pre seba, keby mi to tu náhodou čítal. Muhehe!!:DD
Čo sa školy týka, mám rozbehnutých véééľa projektov a robím na nich priebežne, teda snažím sa, nie vždy sa mi ale chce. Teraz mám toho fakt že veľa a nezastavím sa od svitu do mrku, ale teší ma to. Nie je nič lepšie ako robiť veci, ktoré vás bavia. Och, a zadali nám maturitné témy, ja som si vybrala sériu obalov na zápisníky Remini, spolu s autorskou knihou a propagačným predmetom. Vecičky pôjdu do predaja a keď sa im bude dariť, tak bude zmluva. Dobrá motivácia, čo poviete? Tá téma ma len tak volala. Hlavou mi už víria prvé nápady, najmä čo sa týka propagačného predmetu a autorskej knihy, ale zatiaľ sú ešte nenarodené na papieri, len v hlave. Profesne som teraz trochu dosť rozpoltená, lebo neviem, čomu by som mala venovať svoj čas viac. Ale Austin Kleon radí, že by sme mali dávať ochutnávať zo svojej práce, takže tu je ochutnávka:
Video Vlčí sen, na ktorom sa pracuje.
A tu je kus z môjho super Jeffrey Campbell Lita Shopu, ktorý som spomínala TU. Inak je to moja asi najschopnejšia vec, akú som kedy vytvorila na ITV. A ešte ma to aj baví.
Po osobnej stránke to veľké terno nie je, lebo Marek hnevá a mňa to zvádza kade tade a k všelikomu. Okrem toho ma nezávisle na tom "podporujú" čerstvo rozídení ľudia a články na internete. Ale aspoň mám dosť roboty a nemyslím na to.
Ďalšou takou potešivou vecou je Zenit, ktorý som si konečne dovliekla od nás z garáže. Ten foťák je úplne krásny, strašne sa teším, ako ho vyskúšam, predtým bude musieť ešte ísť na prevetívku k Ondejovi.
K jeho hľadaniu ma dokopala Zuzka, lebo ona si teraz kúpila jeden old schoolový, úplne krásny. Dnes som sa s ňou úplne náhodou stretla v Tescu, keď som sa vracala maximálne zmoknutá z neúspešného lovu klobúka. Srať naňho!! Zuzka je roste človek, ktorého keď stretnem, tak mám hneď lepší deň. Spolu sme boli na nákupoch a išli spolu domov. Navzájom sme sa pochválili, na čom makáme na odbore a potom sme si navzájom závideli naše odbory. Teraz spolupracujú s IKEOU, ktorá im poskytla látky a bude z toho módna prehliadka. Bože, čo by som za to dala. Samzrejme sme pretriasli aj našich mužov a rodinné a iné vzťahy. To my pripomína ... pamätáte na Borisa?? Tak som s ním minule cestovala. A bolo fajn. Viac sa o tom rozširovať nebudem a svoje postrehy si nechám pre seba, keby mi to tu náhodou čítal. Muhehe!!:DD
tak ... rôzne
Posledné dni sú trochu mdlé, kvôli blížiacim sa maturitám. Striedavo mám pocit pohody nervozity, konkrétne po dnešných testoch z jazyka mi skôr na vracanie. Povedzme, že moje okolie mi k tomu veľmi neprispieva, keďže mi kvôli tomu zas všetci píšu, volajú a informujú, napriek tomu, že si to ani najmenej neželám. Snažím sa byť OK, ale už som sa nevyhla jednému úplne panickému večeru a budem len dúfať, že si v utorok večer uchovám psychické zdravie a neporazí ma. Doslova.
Ale zas je okolo mňa aj veľa ľudí, čo ma odvádzajú od tohoto stresu. Pomáhajú dlhočízne telefonáty so Sisou, kde riešime rôzne zásadné otázky týkajuce sa muffinov, pádov pod vlak, vysoký opätkov, malárie, vydier a podobných vecí, ktoré nezainteresovaný asi veľa nehovoria.
S mužom je to tiež fajn teraz. Viem, som smiešna, v jednu chvíľu mi proste ide hore krkom a zmáhajú ma všetci diably, ale potom si naraz uvedomím, ako je vlastne fajn, že veci ktoré mi vadia viem potlačiť a že som rada že ho mám. Že ležím vedľa neho, že ma objíme zo spánku ...
A iní, s ktorými trávim úžasne veľa času a vlastne s nimi nie som. Tí, čo počúvajú (čítajú) moje výlevy a bavia sa so mnou o každom jedle mňa. Nemusím narcisticky myslieť na seba, ale premýšľam nad nimi. Niekto by si povedal, že je to čudné, ale ja som rada. Poslednou dobou toho bolo veľa zle, takže je fajn myslieť konečne na niečo iné. Takže nie, nie je blbé, keď píšeš o sebe. (:DDDD)
Zabudla som sa pochváliť knihou od Austina Kleona Kraď jako umělec. Odporúčam ju každému, je to asi jedna z vecí, ktoré mi najviac otvorili oči a pomohli v tvorbe. Je to niečo ako manifest. Páči sa mi ako je napísaná, je vidieť, že autor chce čitateľovi pomôcť a ukázať veci také, aké sú v skutočnosti. A nie je len pre umelcov.
A som oficiálne zamilovaná do Mechanického pomaranča, ktorý som už predtým spomínala. A Sisa navyše prišla s úplne dokonalou správou, že má doma knižku, takže sa teraz nemôžem dočkať, kedy mi ju požičia.
Teraz sa cítim taká kultúrne "najedená", špeciálne po Austinovi a po Mechanickom pomaranči. A v hlave mám: ,, I'm singing in the rain, just singing in the rain, what a glorious feelin', I'm happy again, I'm laughing at clouds ... "
Ale zas je okolo mňa aj veľa ľudí, čo ma odvádzajú od tohoto stresu. Pomáhajú dlhočízne telefonáty so Sisou, kde riešime rôzne zásadné otázky týkajuce sa muffinov, pádov pod vlak, vysoký opätkov, malárie, vydier a podobných vecí, ktoré nezainteresovaný asi veľa nehovoria.
S mužom je to tiež fajn teraz. Viem, som smiešna, v jednu chvíľu mi proste ide hore krkom a zmáhajú ma všetci diably, ale potom si naraz uvedomím, ako je vlastne fajn, že veci ktoré mi vadia viem potlačiť a že som rada že ho mám. Že ležím vedľa neho, že ma objíme zo spánku ...
A iní, s ktorými trávim úžasne veľa času a vlastne s nimi nie som. Tí, čo počúvajú (čítajú) moje výlevy a bavia sa so mnou o každom jedle mňa. Nemusím narcisticky myslieť na seba, ale premýšľam nad nimi. Niekto by si povedal, že je to čudné, ale ja som rada. Poslednou dobou toho bolo veľa zle, takže je fajn myslieť konečne na niečo iné. Takže nie, nie je blbé, keď píšeš o sebe. (:DDDD)
Zabudla som sa pochváliť knihou od Austina Kleona Kraď jako umělec. Odporúčam ju každému, je to asi jedna z vecí, ktoré mi najviac otvorili oči a pomohli v tvorbe. Je to niečo ako manifest. Páči sa mi ako je napísaná, je vidieť, že autor chce čitateľovi pomôcť a ukázať veci také, aké sú v skutočnosti. A nie je len pre umelcov.
A som oficiálne zamilovaná do Mechanického pomaranča, ktorý som už predtým spomínala. A Sisa navyše prišla s úplne dokonalou správou, že má doma knižku, takže sa teraz nemôžem dočkať, kedy mi ju požičia.
Teraz sa cítim taká kultúrne "najedená", špeciálne po Austinovi a po Mechanickom pomaranči. A v hlave mám: ,, I'm singing in the rain, just singing in the rain, what a glorious feelin', I'm happy again, I'm laughing at clouds ... "
,, Dobrý umelec chápe, že nič na svete sa neobjaví z čista jasna. Všetka tvorivá práca vychádza z toho, čo tu už je. Nič nie je úplne pôvodné." Austin Kleon, Steal like an artist
(un)happy b-day
Dnes som mala super ráno, lebo narodeniny mi pripomenula až sms a to bolo suepr, že na mňa niekto myslí hneď z rána. Okrem iného to bolo dnes aj moc zaujímavé, lebo sa mi nechcelo vôbec nič a tak som len pozerala filmy (Život je krásny, Blonďáčik, Frida) a snažila sa zahnať nudu. Niežeby som nemala čo robiť, okrem vecí do školy som si musela pravidelne čistiť nástenku, čím chcem poďakovať ľuďom, ktorí mi maximálne zaspamovali nástenku. Som vám vďačná, že ma ani nepozdravíte na ulici, ale nezabudnete mi vycapiť (určite prudko úprimné) prianie na nástenku, len nech to všetci vidia.
Ale teraz vážne: úprimne ďakujem tým, ktorý mi aspoň radšej napísali správu:) špeciálna vďaka patrí Est, ktorá zavolala, Sise, ktorá nezabudla a Zuzke, ktorá si nebola istá, či mám narodeniny dnes. Nejde o to, aby to všetci vedeli, ale aby som ja videla, že ste si spomenuli. Aj keď len vďaka FB, ale dali ste si tú námahu a aspoň som stála za zavolenie alebo správu:)
S našimi som dnes moc nebola, lebo prišli neskôr a ja som mala ísť na skorý bus. Mama teraz stále hovorí o novej práci ... páči sa jej tam. To je fajn, možno sa teraz všetko vráti späť do starých koľají. U nej. U mňa len ťažko, dnes totiž prišli moje výsledky. Mám reumu. Nejaký špeciálny typ, ktorý reaguje na prostredie a fyzické aktivity, tvrdila, že to nemusí byť také zlé ... nejak neviem, čo si mám teraz počať. Dosť dlho okolo toho chodila, kým mi to povedala. Bála sa. Už len to napovedalo, že sa nemám moc na čo tešiť .... Nakoniec je možno dobre, že nie som na VŠVU, keby som bola prijatá a potom musela odísť, tak by ma to mrzelo viac.
Takže do mesta som išla v trochu čudnom rozpoložení. Dnes sme mali ísť s Marekom a s ostatnými do kina. S Marekom som sa stretla ešte predtým, ale bolo to trochu čudné, teda ... najprv fajn, ale potom bol zase smutný. Strašne by som mu chcela pomôcť, ale neviem ako. On sám povedal, že nevie, čo mu je, že má nejaké čudné obdobie, že možno je to počasím. Jasné, počasím. Nakoniec som radšej zmenila tému. Od Sesslera sme išli aj s Cufom do Aury, kde sme sa stretli s Monikou a Paťom. Nikdy neviem, čo si mám o ňom myslieť, lebo sa spolu nikdy nebavíme. A hoci je Monika kamarátka, k nemu nemám asi ani veľmi pozitívny vzťah, hoci vie zaujímavo a vtipne rozprávať, ale tie jeho večné bitky a futbal o ňom hovoria viac. V Aure bola celkom zábava, hoci som ich veľmi nepočúvala.
V kine sme boli na Mechanickom pomaranči. Páčilo sa mi, akí ľudia sa na ten film pozbierali. Prišlo veľa punkerov, oikáčov, intelektuálov a alternatívnych ľudí .... a bolo nás tam celkom dosť. Mám rada takúto spoločnosť, pretože sú zaujímavý už len na pohľad a nenudia ma.
Ten film som videla prvý krát, bol mi opisovaný ako viac brutálny (v zmysle násilný), ale keby som nemala trochu popité, tak by som asi chápala inak a bola by som uhnusená. Každopádne to bola najzaujímavejšia vec, čo som videla za posledné mesiace a určite ho odporúčam, len buďte pripravení na psycho a násilie. Inak bol na tú dobu dosť odvážny, obzvlásť ma tak bavila postava rozprávača a spôsob vyjadrovania. Bolo také nadnesené a stojené.
Dosť zlá bola ale cesta z filmu, lebo Cufo sa zas najebal. Nechápem, ako sa môže vždy tak neuveriteľne strieskať, keď pije zarovno s nami. Problém ani tak nie je to, že sa opije, ale to, že robí pičoviny a treba naňho dozerať, aby neskočil do Trnávky, do auto, pod vlak, nerozbil si telefón, nenarazil do steny ... takže potom to vyzeralo tak, že ja som išla sama a Marek musel ísť s ním. Proste celé zle, asi 2 hodiny sme ho striedavo opatrovali. Okrem iného bol už dosť sprostý a drzý. Vždy je to tak, že niekam ideme a on to dojebe, lebo sa musíme oňho starať. Už ma to proste nebaví, že som ignorovaná a prehliadaná Marekom preto, lebo sa naňho musí dávať pozor. Dnes to mal byť predsa môj deň ... Strašne som nasraná, za tento večer. Cestou domov som rozmýšľala, čo mám robiť, ale neprišla som na nič iné, len na to, čo už viem. Že vôbec nie som odvážna, keď ide o vážne veci a že sa bojím zmien, hoci nemyslím, že by mi z dlhodobého budúceho hľadiska nejak extra uškodili. Skôr naopak. Bolo by fajn vedieť, či by boli veci skutočne také, aké sa mi javia teraz, či by to bolo také ako predstavy ... to ma láka.
Inak, viete čo? Zistila som, že mi prestalo chutiť fajčiť. Zaujímavé .... a Google bol na mňa dnes milý:D
Ale teraz vážne: úprimne ďakujem tým, ktorý mi aspoň radšej napísali správu:) špeciálna vďaka patrí Est, ktorá zavolala, Sise, ktorá nezabudla a Zuzke, ktorá si nebola istá, či mám narodeniny dnes. Nejde o to, aby to všetci vedeli, ale aby som ja videla, že ste si spomenuli. Aj keď len vďaka FB, ale dali ste si tú námahu a aspoň som stála za zavolenie alebo správu:)
S našimi som dnes moc nebola, lebo prišli neskôr a ja som mala ísť na skorý bus. Mama teraz stále hovorí o novej práci ... páči sa jej tam. To je fajn, možno sa teraz všetko vráti späť do starých koľají. U nej. U mňa len ťažko, dnes totiž prišli moje výsledky. Mám reumu. Nejaký špeciálny typ, ktorý reaguje na prostredie a fyzické aktivity, tvrdila, že to nemusí byť také zlé ... nejak neviem, čo si mám teraz počať. Dosť dlho okolo toho chodila, kým mi to povedala. Bála sa. Už len to napovedalo, že sa nemám moc na čo tešiť .... Nakoniec je možno dobre, že nie som na VŠVU, keby som bola prijatá a potom musela odísť, tak by ma to mrzelo viac.
Takže do mesta som išla v trochu čudnom rozpoložení. Dnes sme mali ísť s Marekom a s ostatnými do kina. S Marekom som sa stretla ešte predtým, ale bolo to trochu čudné, teda ... najprv fajn, ale potom bol zase smutný. Strašne by som mu chcela pomôcť, ale neviem ako. On sám povedal, že nevie, čo mu je, že má nejaké čudné obdobie, že možno je to počasím. Jasné, počasím. Nakoniec som radšej zmenila tému. Od Sesslera sme išli aj s Cufom do Aury, kde sme sa stretli s Monikou a Paťom. Nikdy neviem, čo si mám o ňom myslieť, lebo sa spolu nikdy nebavíme. A hoci je Monika kamarátka, k nemu nemám asi ani veľmi pozitívny vzťah, hoci vie zaujímavo a vtipne rozprávať, ale tie jeho večné bitky a futbal o ňom hovoria viac. V Aure bola celkom zábava, hoci som ich veľmi nepočúvala.
V kine sme boli na Mechanickom pomaranči. Páčilo sa mi, akí ľudia sa na ten film pozbierali. Prišlo veľa punkerov, oikáčov, intelektuálov a alternatívnych ľudí .... a bolo nás tam celkom dosť. Mám rada takúto spoločnosť, pretože sú zaujímavý už len na pohľad a nenudia ma.
Ten film som videla prvý krát, bol mi opisovaný ako viac brutálny (v zmysle násilný), ale keby som nemala trochu popité, tak by som asi chápala inak a bola by som uhnusená. Každopádne to bola najzaujímavejšia vec, čo som videla za posledné mesiace a určite ho odporúčam, len buďte pripravení na psycho a násilie. Inak bol na tú dobu dosť odvážny, obzvlásť ma tak bavila postava rozprávača a spôsob vyjadrovania. Bolo také nadnesené a stojené.
Dosť zlá bola ale cesta z filmu, lebo Cufo sa zas najebal. Nechápem, ako sa môže vždy tak neuveriteľne strieskať, keď pije zarovno s nami. Problém ani tak nie je to, že sa opije, ale to, že robí pičoviny a treba naňho dozerať, aby neskočil do Trnávky, do auto, pod vlak, nerozbil si telefón, nenarazil do steny ... takže potom to vyzeralo tak, že ja som išla sama a Marek musel ísť s ním. Proste celé zle, asi 2 hodiny sme ho striedavo opatrovali. Okrem iného bol už dosť sprostý a drzý. Vždy je to tak, že niekam ideme a on to dojebe, lebo sa musíme oňho starať. Už ma to proste nebaví, že som ignorovaná a prehliadaná Marekom preto, lebo sa naňho musí dávať pozor. Dnes to mal byť predsa môj deň ... Strašne som nasraná, za tento večer. Cestou domov som rozmýšľala, čo mám robiť, ale neprišla som na nič iné, len na to, čo už viem. Že vôbec nie som odvážna, keď ide o vážne veci a že sa bojím zmien, hoci nemyslím, že by mi z dlhodobého budúceho hľadiska nejak extra uškodili. Skôr naopak. Bolo by fajn vedieť, či by boli veci skutočne také, aké sa mi javia teraz, či by to bolo také ako predstavy ... to ma láka.
Inak, viete čo? Zistila som, že mi prestalo chutiť fajčiť. Zaujímavé .... a Google bol na mňa dnes milý:D
Keith Haring
Dnes si predstavíme Keitha Haringa. Patrí k tým TOP ľuďom, ktorý ma inšpirujú a s ktorých názormi na život a umenie sa stotožňujem. Rozumiem práci tohto nevšedného a zaujímavého človeka, viem, čo chce povedať svetu a preto sa oňho dnes delím.
Keith Haring bol americký umelec, ktorý sa nrodil v roku1958 v Pennsylvánii.Vzťah k kresbe si začal budovať už ako malý, pričom základné zručnosti komiksového kreslenia získal od otca, ktorý mu vytvoril prvé ikonické postavičky. Inšpirovala ho najmä popkultúra, ktorá ho obklopovala od detstva v podobe kreslených rozprávok od Dr. Seuss a spoločnosti Walt Disney.
.jpg)
V rokoch 1980 –1989 Haring dosiahol medzinárodné uznanie a zúčastnil sa mnohých skupinových i samostatných výstav. Jeho prvá samostatná výstava v New York sa konala vo Westbeth Painters Space v roku 1981. V tom istom čase sa zúčastnil na jednej z najprestížnejších prehliadok umenia v Európe Documenta v Kasseli a paradoxne Európa ho prijala a uznávala vďačnejšie ako Amerika. Jeho umenie tak rýchlo preniká do Európy.Nepracoval s plátnom, pretože mal pred ním psychické zábrany, ale za podklad si vybral vinylovú reklamnú plachtu. Zatiaľ čo jeho práce z metra boli orientované v kontraste čiernej a bielej, nový materiál mu dovoľoval pracovať s rôznymi farbami. Aj napriek tomu pracuje iba s minimálnou škálou farieb. Na Haringovej výstave sa zúčastnili Roy Lichtenstein, Robert Rauschenberg, Sol LeWitt a Richard Serra, čo mu iba pomohlo k vzrastajúcej sláve a aj k zoznámeniu s Andy Warholom. Vtedy bol Warhol už členom newyorskej spoločenskej elity a to, čo pokladal za zaujímavé on, sa stalo automaticky predmetom všeobecného záujmu. Vznikali mnohé spolupráce týchto dvoch umelcov, vzájomne sa podporovali – stali sa zdrojom inšpirácie jeden pre druhého.
V prvej polovici 80. rokov začal Haring postupne dostávať zákazky na mnoho verejných projektov, rovnako ako početné zákazky od animácií pre bilbordy Spectacolor na Times Square, bolo na nich zobrazené jeho batoľa. Zobrazovala sa tridsaťsekundová animácia každých 20 minút po dobu jedného mesiaca. Vytvoril aj populárnu nástennú maľbu na Houston street v New Yorku. Navrhoval tiež kulís pre divadlá a kluby, až po reklamnú kampaň na vodku Absolut, či návrhy vzorov pre hodinky Swatch. V priebehu svojej kariéry Haring venoval veľa svojho času na verejné projekty, ktoré mali často práve sociálny kontext. Medzi rokmi 1982 a 1989 vyprodukoval viac ako 50 verejných umeleckých diel, ktoré sa nachádzajú v desiatkach miest po celom svete. Mnohé boli vytvorené pre charitatívne organizácie, nemocnice, detské centrá a domovy. Jeho slávne dielo na betónovom paneli „Crack is Wack“ z roku 1986 sa stalo známym monumentom pozdĺž cesty FDR v New Yorku. Iné projekty zahŕňajú diela, ako napríklad nástenná maľba vytvorená k 100. výročiu Sochy slobody v roku 1986, na ktorej Haring pracovala s 900 deťmi, nástenná maľba na vonkajšej stene detskej nemocnici Necker v Paríži z roku 1987, ako aj nástenné maľby na západnej strane Berlínskeho múru zhotovené iba tri roky pred jeho pádom. Haring tiež založil tvorivé dielne kreslenia pre deti v školách a múzeách v New Yorku, Amsterdame, Londýne, Tokiu a Bordeaux.
Keith Haring bol americký umelec, ktorý sa nrodil v roku1958 v Pennsylvánii.Vzťah k kresbe si začal budovať už ako malý, pričom základné zručnosti komiksového kreslenia získal od otca, ktorý mu vytvoril prvé ikonické postavičky. Inšpirovala ho najmä popkultúra, ktorá ho obklopovala od detstva v podobe kreslených rozprávok od Dr. Seuss a spoločnosti Walt Disney.
Po absolvovaní strednej
školy v roku 1976 sa Haring zapísal do Ivy School of Professional Art. Čoskoro
si však uvedomil, že nemá záujem stať sa reklamným grafikom v komerčnej
sfére, a preto po dvoch semestroch odišiel. Sťahuje do New Yorku, aby sa zapísal
do School of Visual Arts (SVA). Jeho presun do New Yorku a ponor do centra
diania súčasnej kultúry znamenali slobodu prejavu nielen ako umelca, ale aj ako
človeka, ktorý sa tu mohol otvorene hlásiť k svojej homosexualite. V New
Yorku Haring našiel prosperujúce alternatívne umelecké komunity, ktoré sa
vyvíjali mimo systém galérií a múzeí. Patril im všetok verejný priestor
zahŕňajúci ulice v centre mesta, podchody a medzery v kluboch, ako aj
bývalé tanečné sály či iné opustené industriálne priestory. Tu sa zoznámil s
novými priateľmi, ako aj budúcimi kolegami, umelcami Kenny Scharfom a
Jean-Michel Basquiatom. Haring nadchnutý pre tento alternatívny spôsob života
v silnej komunite umelcov začal organizovať a zúčastňovať sa výstav a
predstavení v klube 57, ako i v ďalších alternatívnych priestoroch.
Okrem toho sa Haring inšpiroval dielami iných umelcov, ako boli napríklad: Jean Dubuffet, Pierre Alechinsky, no najmä Robert Henri a jeho manifest The Art Spirit, hlásajúci základné princípy a nezávislosť umelca. S týmito vplyvmi bol Haring schopný pretransformovať svoje podnetné impulzy k jednoduchému grafického jazyku, ktorý je ľahko zrozumiteľný pre každého jedného diváka. Práve tu sa začala silne formovať štylizácia pre Keitha Haringa. Rozvíja pre svoje diela typickú líniu, a to vo forme symbolu. Túto svoju značku potom prenáša pomocou tušu, fixiek a sprejov na plátno či papier. Počas tohoto obdobia vystavoval v rôznych kluboch a súkromných galériách v štvrti East Village, kde pôsobil a žil. V roku 1980 sa vracia na ulicu, v ktorej si našiel záľubu, a tak svoju umeleckú aktivitu aplikoval priamo tam. Vytvára si svoj vlastný tag , ktorý ale nepozostával z písmen. Používa jednu zo svojich ikon, ktorú aplikuje ako podpis po celom meste a hlavne v newyorskom metre. Na reklamné plochy píše rôznorodé odkazy pre prípadných okoloidúcich. V roku 1980 našiel vysoko efektívne médium, ktoré mu umožnilo komunikáciu so širším publikom, po ktorom tak túžil. Pri cestovaní metrom si na staniciach všimol nevyužité reklamné panely potiahnuté matným čiernym papierom. Uvedomil si, že tieto obrovské plochy sa dajú využiť ako dorozumievací prostriedok s verejnosťou. Na ne začal kresliť svoje prvé ľudské figúry v jednoduchých obrysoch, využíval čistú čiaru v nekonečných variáciách a zostavách ako správu o sebe pre okoloidúcich. V tej dobe sa jeho symbolom stalo žiariace dieťa.
Netrvalo dlho (napokon pre túto dobu je to symptomatické) a jeho umenie sa dostalo do prestížnych galérií. Svoj štýl sám nazval „novou aztéckou vlnou“ a pretváral všetko – telá, keramiku, tričká... a začal svoje diela aj dobre predávať. Začal sa vytvárať výkresy v biela krieda na týchto papiera panely v celom systéme metra. Medzi rokmi 1980 a 1985 Haring vyrába stovky týchto verejných kresieb v rýchlom rytmickom slede dynamickej linky, ktorými dokázal vytvoriť štyridsať „metrov kresby“ za jeden deň. Tento plynulý tok obrazov sa zoznámili v New Yorku dochádzajúci, ktorí sa často zastaví, aby sa zapojili umelca, keď ho v práci stretli. Metro sa stalo pre Haringa, ako sám povedal, „laboratóriom na realizáciu nápadov a experimentov“. Zaujímavý je fakt, že Haring nikdy nepatril k newyorskej grafity scéne a predsa je s ňou vždy spájaný. Jeden z hlavných dôvodov, prečo ho považovali za jedného z nich, je to, že Haring sa často stretáva s grafity výtvarníkmi a pracuje s nimi na rôznych akciách zameraných práve na tento štýl. Na začiatku svojej tvorby pracoval viac-menej v exteriéri, ak nepočítame newyorské metro, ktoré takmer celé označkoval svojím logom batoľaťa. Polícia ho niekoľko krát pristihla a behom svojho aktívneho obdobia dostal viac, než sto pokút. Raz ho dokonca zatkli a odviedli. Zaujímavé na týchto plagátoch v metre je, že neboli zničené alebo prelepené inými, ako by sa dalo predpokladať. Práve naopak, ľudia začali zbierať jeho práce a predávali ich rôznym zberateľom. Vtedy si uvedomil, že práce, ktoré tvorí, majú hodnotu. Často sa pri ňom zastavovali ľudia a vypytovali sa, dišputili o tom, čo kreslí, vďaka čomu získal spojenie s vonkajším svetom. Vytvoril aj odznaky so svojim podpisom, ktoré rozdával. Najprv nakreslil rámček a potom jednoduchými čiarami samotný obraz, ktorý nepodpisoval. Kresby boli zrozumiteľné. Takto vznikla séria na tému UFO, jeho psa a postavičiek. Niektoré kresby zobrazovali niečo samostatné, iné tvorili príbeh podobný komixu, ktorého pokračovanie sa nachádzalo vždy na ďalšej stanici. Záujem o grafity stále narastal, a to nielen v Amerike, ale ohlasy prichádzali aj z Európy.
Okrem toho sa Haring inšpiroval dielami iných umelcov, ako boli napríklad: Jean Dubuffet, Pierre Alechinsky, no najmä Robert Henri a jeho manifest The Art Spirit, hlásajúci základné princípy a nezávislosť umelca. S týmito vplyvmi bol Haring schopný pretransformovať svoje podnetné impulzy k jednoduchému grafického jazyku, ktorý je ľahko zrozumiteľný pre každého jedného diváka. Práve tu sa začala silne formovať štylizácia pre Keitha Haringa. Rozvíja pre svoje diela typickú líniu, a to vo forme symbolu. Túto svoju značku potom prenáša pomocou tušu, fixiek a sprejov na plátno či papier. Počas tohoto obdobia vystavoval v rôznych kluboch a súkromných galériách v štvrti East Village, kde pôsobil a žil. V roku 1980 sa vracia na ulicu, v ktorej si našiel záľubu, a tak svoju umeleckú aktivitu aplikoval priamo tam. Vytvára si svoj vlastný tag , ktorý ale nepozostával z písmen. Používa jednu zo svojich ikon, ktorú aplikuje ako podpis po celom meste a hlavne v newyorskom metre. Na reklamné plochy píše rôznorodé odkazy pre prípadných okoloidúcich. V roku 1980 našiel vysoko efektívne médium, ktoré mu umožnilo komunikáciu so širším publikom, po ktorom tak túžil. Pri cestovaní metrom si na staniciach všimol nevyužité reklamné panely potiahnuté matným čiernym papierom. Uvedomil si, že tieto obrovské plochy sa dajú využiť ako dorozumievací prostriedok s verejnosťou. Na ne začal kresliť svoje prvé ľudské figúry v jednoduchých obrysoch, využíval čistú čiaru v nekonečných variáciách a zostavách ako správu o sebe pre okoloidúcich. V tej dobe sa jeho symbolom stalo žiariace dieťa.
Netrvalo dlho (napokon pre túto dobu je to symptomatické) a jeho umenie sa dostalo do prestížnych galérií. Svoj štýl sám nazval „novou aztéckou vlnou“ a pretváral všetko – telá, keramiku, tričká... a začal svoje diela aj dobre predávať. Začal sa vytvárať výkresy v biela krieda na týchto papiera panely v celom systéme metra. Medzi rokmi 1980 a 1985 Haring vyrába stovky týchto verejných kresieb v rýchlom rytmickom slede dynamickej linky, ktorými dokázal vytvoriť štyridsať „metrov kresby“ za jeden deň. Tento plynulý tok obrazov sa zoznámili v New Yorku dochádzajúci, ktorí sa často zastaví, aby sa zapojili umelca, keď ho v práci stretli. Metro sa stalo pre Haringa, ako sám povedal, „laboratóriom na realizáciu nápadov a experimentov“. Zaujímavý je fakt, že Haring nikdy nepatril k newyorskej grafity scéne a predsa je s ňou vždy spájaný. Jeden z hlavných dôvodov, prečo ho považovali za jedného z nich, je to, že Haring sa často stretáva s grafity výtvarníkmi a pracuje s nimi na rôznych akciách zameraných práve na tento štýl. Na začiatku svojej tvorby pracoval viac-menej v exteriéri, ak nepočítame newyorské metro, ktoré takmer celé označkoval svojím logom batoľaťa. Polícia ho niekoľko krát pristihla a behom svojho aktívneho obdobia dostal viac, než sto pokút. Raz ho dokonca zatkli a odviedli. Zaujímavé na týchto plagátoch v metre je, že neboli zničené alebo prelepené inými, ako by sa dalo predpokladať. Práve naopak, ľudia začali zbierať jeho práce a predávali ich rôznym zberateľom. Vtedy si uvedomil, že práce, ktoré tvorí, majú hodnotu. Často sa pri ňom zastavovali ľudia a vypytovali sa, dišputili o tom, čo kreslí, vďaka čomu získal spojenie s vonkajším svetom. Vytvoril aj odznaky so svojim podpisom, ktoré rozdával. Najprv nakreslil rámček a potom jednoduchými čiarami samotný obraz, ktorý nepodpisoval. Kresby boli zrozumiteľné. Takto vznikla séria na tému UFO, jeho psa a postavičiek. Niektoré kresby zobrazovali niečo samostatné, iné tvorili príbeh podobný komixu, ktorého pokračovanie sa nachádzalo vždy na ďalšej stanici. Záujem o grafity stále narastal, a to nielen v Amerike, ale ohlasy prichádzali aj z Európy.
V rokoch 1980 –1989 Haring dosiahol medzinárodné uznanie a zúčastnil sa mnohých skupinových i samostatných výstav. Jeho prvá samostatná výstava v New York sa konala vo Westbeth Painters Space v roku 1981. V tom istom čase sa zúčastnil na jednej z najprestížnejších prehliadok umenia v Európe Documenta v Kasseli a paradoxne Európa ho prijala a uznávala vďačnejšie ako Amerika. Jeho umenie tak rýchlo preniká do Európy.Nepracoval s plátnom, pretože mal pred ním psychické zábrany, ale za podklad si vybral vinylovú reklamnú plachtu. Zatiaľ čo jeho práce z metra boli orientované v kontraste čiernej a bielej, nový materiál mu dovoľoval pracovať s rôznymi farbami. Aj napriek tomu pracuje iba s minimálnou škálou farieb. Na Haringovej výstave sa zúčastnili Roy Lichtenstein, Robert Rauschenberg, Sol LeWitt a Richard Serra, čo mu iba pomohlo k vzrastajúcej sláve a aj k zoznámeniu s Andy Warholom. Vtedy bol Warhol už členom newyorskej spoločenskej elity a to, čo pokladal za zaujímavé on, sa stalo automaticky predmetom všeobecného záujmu. Vznikali mnohé spolupráce týchto dvoch umelcov, vzájomne sa podporovali – stali sa zdrojom inšpirácie jeden pre druhého.
V prvej polovici 80. rokov začal Haring postupne dostávať zákazky na mnoho verejných projektov, rovnako ako početné zákazky od animácií pre bilbordy Spectacolor na Times Square, bolo na nich zobrazené jeho batoľa. Zobrazovala sa tridsaťsekundová animácia každých 20 minút po dobu jedného mesiaca. Vytvoril aj populárnu nástennú maľbu na Houston street v New Yorku. Navrhoval tiež kulís pre divadlá a kluby, až po reklamnú kampaň na vodku Absolut, či návrhy vzorov pre hodinky Swatch. V priebehu svojej kariéry Haring venoval veľa svojho času na verejné projekty, ktoré mali často práve sociálny kontext. Medzi rokmi 1982 a 1989 vyprodukoval viac ako 50 verejných umeleckých diel, ktoré sa nachádzajú v desiatkach miest po celom svete. Mnohé boli vytvorené pre charitatívne organizácie, nemocnice, detské centrá a domovy. Jeho slávne dielo na betónovom paneli „Crack is Wack“ z roku 1986 sa stalo známym monumentom pozdĺž cesty FDR v New Yorku. Iné projekty zahŕňajú diela, ako napríklad nástenná maľba vytvorená k 100. výročiu Sochy slobody v roku 1986, na ktorej Haring pracovala s 900 deťmi, nástenná maľba na vonkajšej stene detskej nemocnici Necker v Paríži z roku 1987, ako aj nástenné maľby na západnej strane Berlínskeho múru zhotovené iba tri roky pred jeho pádom. Haring tiež založil tvorivé dielne kreslenia pre deti v školách a múzeách v New Yorku, Amsterdame, Londýne, Tokiu a Bordeaux.
 |
 |
 |
 |
 |
Jeho súkromný život tiež nebol nudný. Po mnohých neúspešných vzťahoch sa zoznámil s dídžejom Juanom Dubosom, ktorý sa stal jeho dlhoročným partnerom a oporou. Na jar v roku 1984 usporiadal svoju prvú "Party of life" na oslavu svojich narodenín a rastúceho úspechu. Najal si na to celú Paradise Garage, svoju priateľku speváčku Madonnu požiadal o to, aby sa postarala o hudobný doprovod. Navrhol špeciálne tričká, ktoré porozdával prítomným. Bola to opojná párty, ktorej sa zúčastnilo asi tritisíc hostí.
Haring zostal oddaný svojej túžbe, aby sa jeho diela dostali k širokému publiku. Na svoj projekt získal silnú podporu od priateľov, fanúšikov a kurátorov vrátane Andyho Warhola. Počas krátkej, ale intenzívnej kariéry, ktorá preklenula celú dekádu 80. rokov 20. storočia, Haring odprezentoval svoje diela na viac než 100 sólových i skupinových výstavách. V roku 1986 sa sám stal predmetom záujmu viac ako 40 novinových a časopiseckých článkov. Zároveňbol veľmi vyhľadávaný pre účasť na spoločných projektoch, a spolupracoval s rôznymi umelcami, ako napríklad Madonna, Grace Jones, Bill T. Jones, William Burroughs, Timothy Leary, Jenny Holzer, Yoko Ono a Andy Warhol. Bravúrne vyjadril univerzálne pojmy, ako sú narodenie, smrť, láska, sex a vojna, iba pomocou jednoduchej línie, ale zato s hodnotným posolstvom naliehavej a priamočiarej správy. Haring tak dokázal prilákať a zaujať širokú verejnosť, pričom zabezpečil ľahkú dostupnosť svojich diel, ktoré sa stali všeobecne uznávané a povýšené na univerzálny vizuálny jazyk 20. storočia.
Ústrednými témami Haringových diel sú prevažne reakcie na spoločenskú situáciu a kritika politického stavu. Aj keď práce budia dojem optimizmu, radosti a veselosti, opak je pravdou. Práve početná časť jeho prác sa zaoberá násilím, smrťou a sexuálnym útlakom. Téma sexuality na obrazoch Haringa takmer vždy obsahuje aspekt hrozby, násilia a posadnutosti, k tomu často doplňuje náboženské narážky. Vo svojej tvorbe reagoval aj na užívanie drog. Pomocou plagátov vytvoril kampaň proti drogovej závislosti. Tieto plagáty rozdával zadarmo na ulici. Sám sa mal možnosť presvedčiť o tom, čo robia drogy s ľuďmi, keď mu na predávkovanie zomrel veľmi dobrý priateľ Jean-Michel Basquiat. Hlavnou spoločenskou témou polovice 80. rokov bola civilizačná choroba AIDS. Sám Haring očakával, že táto udalosť ho utlmí v práci, ale práve naopak, ešte ho to oživilo. Na tému AIDS namaľoval obrazy, venoval jej rozsiahlu sériu kresieb. Ich apelatívny charakter sa zmenil na ostrejšiu a zároveň bolestnejšiu výpoveď v okamihu, keď roku 1988 túto zhubnú chorobu diagnostikovali aj jemu. V poslednom období svojho života Keith Haring spolupracoval so spisovateľom Williamom S. Borroughsom a ďalej experimentoval. 16. februára 1990 zomrel na AIDS vo veku 31 rokov. |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Mám ho rada, proste ma očaril. Robí umenie pre ľudí, umenie s
myšlienkou, s posolstvom, nielen niečo bezduché. Stotžňujem sa s jeho názormi,
s tým, čo pokladá za dôležité ... Pálčivé témy, ironizácia spoločnosti,
revolta, výstižnosť ... Jeho obrázky tvoria iba prosté línie, bez tieňovania a
bez detailov, pestré čisté farby, jednoliate plochy. Niektoré sú hrozne
smiešne, iné šokujúce, fascinujúce, inšpirujúce, vulgárne, geniálne,
jednoduché... Pobavilo ma, ako vyjadruje niektoré .. hmm ... ako to
nazvať ... kulty, materializmus, kresťanstvo a podobne. tú nestudnosť a odvahu
mu strašne kvitujem. Skúste sa na tie práce zapozerať a popremýšľať nad nimi:)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)