Keith Haring

    Dnes si predstavíme Keitha Haringa. Patrí k tým TOP ľuďom, ktorý ma inšpirujú a s ktorých názormi na život a umenie sa stotožňujem. Rozumiem práci tohto nevšedného a zaujímavého človeka, viem, čo chce povedať svetu a preto sa oňho dnes delím.
     Keith Haring bol americký umelec, ktorý sa nrodil v roku1958 v Pennsylvánii.Vzťah k kresbe si začal budovať už ako malý, pričom základné zručnosti komiksového kreslenia získal od otca, ktorý mu vytvoril prvé ikonické postavičky. Inšpirovala ho najmä popkultúra, ktorá ho obklopovala od detstva v podobe kreslených rozprávok od Dr. Seuss a spoločnosti Walt Disney.

      Po absolvovaní strednej školy v roku 1976 sa Haring zapísal do Ivy School of Professional Art. Čoskoro si však uvedomil, že nemá záujem stať sa reklamným grafikom v komerčnej sfére, a preto po dvoch semestroch odišiel. Sťahuje do New Yorku, aby sa zapísal do School of Visual Arts (SVA). Jeho presun do New Yorku a ponor do centra diania súčasnej kultúry znamenali slobodu prejavu nielen ako umelca, ale aj ako človeka, ktorý sa tu mohol otvorene hlásiť k svojej homosexualite. V New Yorku Haring našiel prosperujúce alternatívne umelecké komunity, ktoré sa vyvíjali mimo systém galérií a múzeí. Patril im všetok verejný priestor zahŕňajúci ulice v centre mesta, podchody a medzery v kluboch, ako aj bývalé tanečné sály či iné opustené industriálne priestory. Tu sa zoznámil s novými priateľmi, ako aj budúcimi kolegami, umelcami Kenny Scharfom a Jean-Michel Basquiatom. Haring nadchnutý pre tento alternatívny spôsob života v silnej komunite umelcov začal organizovať a zúčastňovať sa výstav a predstavení v klube 57, ako i v ďalších alternatívnych priestoroch.

     Okrem toho sa Haring inšpiroval dielami iných umelcov, ako boli napríklad: Jean Dubuffet, Pierre Alechinsky, no najmä Robert Henri a jeho manifest The Art Spirit, hlásajúci základné princípy a nezávislosť umelca. S týmito vplyvmi bol Haring schopný pretransformovať svoje podnetné impulzy k jednoduchému grafického jazyku, ktorý je ľahko zrozumiteľný pre každého jedného diváka. Práve tu sa začala silne formovať štylizácia pre Keitha Haringa. Rozvíja pre svoje diela typickú líniu, a to vo forme symbolu. Túto svoju značku potom prenáša pomocou tušu, fixiek a sprejov na plátno či papier. Počas tohoto obdobia vystavoval v rôznych kluboch a súkromných galériách v štvrti East Village, kde pôsobil a žil. V roku 1980 sa vracia na ulicu, v ktorej si našiel záľubu, a tak svoju umeleckú aktivitu aplikoval priamo tam. Vytvára si svoj vlastný tag , ktorý ale nepozostával z písmen. Používa jednu zo svojich ikon, ktorú aplikuje ako podpis po celom meste a hlavne v newyorskom metre. Na reklamné plochy píše rôznorodé odkazy pre prípadných okoloidúcich. V roku 1980 našiel vysoko efektívne médium, ktoré mu umožnilo komunikáciu so širším publikom, po ktorom tak túžil. Pri cestovaní metrom si na staniciach všimol nevyužité reklamné panely potiahnuté matným čiernym papierom. Uvedomil si, že tieto obrovské plochy sa dajú využiť ako dorozumievací prostriedok s verejnosťou. Na ne začal kresliť svoje prvé ľudské figúry v jednoduchých obrysoch, využíval čistú čiaru v nekonečných variáciách a zostavách ako správu o sebe pre okoloidúcich.   V tej dobe sa jeho symbolom stalo žiariace dieťa.

       Netrvalo dlho (napokon pre túto dobu je to symptomatické) a jeho umenie sa dostalo do prestížnych galérií. Svoj štýl sám nazval „novou aztéckou vlnou“ a pretváral všetko – telá, keramiku, tričká... a začal svoje diela aj dobre predávať. Začal sa vytvárať výkresy v biela krieda na týchto papiera panely v celom systéme metra. Medzi rokmi 1980 a 1985 Haring vyrába stovky týchto verejných kresieb v rýchlom rytmickom slede dynamickej linky, ktorými dokázal vytvoriť štyridsať „metrov kresby“ za jeden deň. Tento plynulý tok obrazov sa zoznámili v New Yorku dochádzajúci, ktorí sa často zastaví, aby sa zapojili umelca, keď ho v práci stretli. Metro sa stalo pre Haringa, ako sám povedal, „laboratóriom na realizáciu nápadov a experimentov“. Zaujímavý je fakt, že Haring nikdy nepatril k newyorskej grafity scéne a predsa je s ňou vždy spájaný. Jeden z hlavných dôvodov, prečo ho považovali za jedného z nich, je to, že Haring sa často stretáva s grafity výtvarníkmi a pracuje s nimi na rôznych akciách zameraných práve na tento štýl. Na začiatku svojej tvorby pracoval viac-menej v exteriéri, ak nepočítame newyorské metro, ktoré takmer celé označkoval svojím logom batoľaťa. Polícia ho niekoľko krát pristihla a behom svojho aktívneho obdobia dostal viac, než sto pokút. Raz ho dokonca zatkli a odviedli. Zaujímavé na týchto plagátoch v metre je, že neboli zničené alebo prelepené inými, ako by sa dalo predpokladať. Práve naopak, ľudia začali zbierať jeho práce a predávali ich rôznym zberateľom. Vtedy si uvedomil, že práce, ktoré tvorí, majú hodnotu. Často sa pri ňom zastavovali ľudia a vypytovali sa, dišputili o tom, čo kreslí, vďaka čomu získal spojenie s vonkajším svetom. Vytvoril aj odznaky so svojim podpisom, ktoré rozdával. Najprv nakreslil rámček a potom jednoduchými čiarami samotný obraz, ktorý nepodpisoval. Kresby boli zrozumiteľné. Takto vznikla séria na tému UFO, jeho psa a postavičiek. Niektoré kresby zobrazovali niečo samostatné, iné tvorili príbeh podobný komixu, ktorého pokračovanie sa nachádzalo vždy na ďalšej stanici. Záujem o grafity stále narastal, a to nielen v Amerike, ale ohlasy prichádzali aj z Európy.

    V rokoch 1980 –1989 Haring dosiahol medzinárodné uznanie a zúčastnil sa mnohých skupinových i samostatných výstav. Jeho prvá samostatná výstava v New York sa konala vo Westbeth Painters Space v roku 1981. V tom istom čase sa zúčastnil na jednej z najprestížnejších prehliadok umenia v Európe Documenta v Kasseli a paradoxne Európa ho prijala a uznávala vďačnejšie ako Amerika. Jeho umenie tak rýchlo preniká do Európy.Nepracoval s plátnom, pretože mal pred ním psychické zábrany, ale za podklad si vybral vinylovú reklamnú plachtu. Zatiaľ čo jeho práce z metra boli orientované v kontraste čiernej a bielej, nový materiál mu dovoľoval pracovať s rôznymi farbami. Aj napriek tomu pracuje iba s minimálnou škálou farieb. Na Haringovej výstave sa zúčastnili Roy Lichtenstein, Robert Rauschenberg, Sol LeWitt a Richard Serra, čo mu iba pomohlo k vzrastajúcej sláve a aj k zoznámeniu s Andy Warholom. Vtedy bol Warhol už členom newyorskej spoločenskej elity a to, čo pokladal za zaujímavé on, sa stalo automaticky predmetom všeobecného záujmu. Vznikali mnohé spolupráce týchto dvoch umelcov, vzájomne sa podporovali – stali sa zdrojom inšpirácie jeden pre druhého.

     V prvej polovici 80. rokov začal Haring postupne dostávať zákazky na mnoho verejných projektov, rovnako ako početné zákazky od animácií pre bilbordy Spectacolor na Times Square, bolo na nich zobrazené jeho batoľa. Zobrazovala sa tridsaťsekundová animácia každých 20 minút po dobu jedného mesiaca.  Vytvoril aj populárnu nástennú maľbu na Houston street v New Yorku. Navrhoval tiež kulís pre divadlá a kluby, až po reklamnú kampaň na vodku Absolut, či návrhy vzorov pre hodinky Swatch. V priebehu svojej kariéry Haring venoval veľa svojho času na verejné projekty, ktoré mali často práve sociálny kontext. Medzi rokmi 1982 a 1989 vyprodukoval viac ako 50 verejných umeleckých diel, ktoré sa nachádzajú v desiatkach miest po celom svete. Mnohé boli vytvorené pre charitatívne organizácie, nemocnice, detské centrá a domovy. Jeho slávne dielo na betónovom paneli „Crack is Wack“ z roku 1986 sa stalo známym monumentom pozdĺž cesty FDR v New Yorku. Iné projekty zahŕňajú diela, ako napríklad nástenná maľba vytvorená k 100. výročiu Sochy slobody v roku 1986, na ktorej Haring pracovala s 900 deťmi, nástenná maľba na vonkajšej stene detskej nemocnici Necker v Paríži z roku 1987, ako aj nástenné maľby na západnej strane Berlínskeho múru zhotovené iba tri roky pred jeho pádom. Haring tiež založil tvorivé dielne kreslenia pre deti v školách a múzeách v New Yorku, Amsterdame, Londýne, Tokiu a Bordeaux.

     Jeho súkromný život tiež nebol nudný. Po mnohých neúspešných vzťahoch sa zoznámil s dídžejom Juanom Dubosom, ktorý sa stal jeho dlhoročným partnerom a oporou. Na jar v roku 1984 usporiadal svoju prvú "Party of life" na oslavu svojich narodenín a rastúceho úspechu. Najal si na to celú Paradise Garage, svoju priateľku speváčku Madonnu požiadal o to, aby sa postarala o hudobný doprovod. Navrhol špeciálne tričká, ktoré porozdával prítomným. Bola to opojná párty, ktorej sa zúčastnilo asi tritisíc hostí.

      Haring zostal oddaný svojej túžbe, aby sa jeho diela dostali k širokému publiku. Na svoj projekt získal silnú podporu od priateľov, fanúšikov a kurátorov vrátane Andyho Warhola. Počas krátkej, ale intenzívnej kariéry, ktorá preklenula celú dekádu 80. rokov 20. storočia, Haring odprezentoval svoje diela na viac než 100 sólových i skupinových výstavách. V roku 1986 sa sám stal predmetom záujmu viac ako 40 novinových a časopiseckých článkov. Zároveňbol veľmi vyhľadávaný pre účasť na spoločných projektoch, a spolupracoval s rôznymi umelcami, ako napríklad Madonna, Grace Jones, Bill T. Jones, William Burroughs, Timothy Leary, Jenny Holzer, Yoko Ono a Andy Warhol. Bravúrne vyjadril univerzálne pojmy, ako sú narodenie, smrť, láska, sex a vojna, iba pomocou jednoduchej línie, ale zato s hodnotným posolstvom naliehavej a priamočiarej správy. Haring tak dokázal prilákať a zaujať širokú verejnosť, pričom zabezpečil ľahkú dostupnosť svojich diel, ktoré sa stali všeobecne uznávané a povýšené na univerzálny vizuálny jazyk 20. storočia. 

      Ústrednými témami Haringových diel sú prevažne reakcie na spoločenskú situáciu a kritika politického stavu. Aj keď práce budia dojem optimizmu, radosti a veselosti, opak je pravdou. Práve početná časť jeho prác sa zaoberá násilím, smrťou a sexuálnym útlakom. Téma sexuality na obrazoch Haringa takmer vždy obsahuje aspekt hrozby, násilia a posadnutosti, k tomu často doplňuje náboženské narážky. Vo svojej tvorbe reagoval aj na užívanie drog. Pomocou plagátov vytvoril kampaň proti drogovej závislosti. Tieto plagáty rozdával zadarmo na ulici. Sám sa mal možnosť presvedčiť o tom, čo robia drogy s ľuďmi, keď mu na predávkovanie zomrel veľmi dobrý priateľ Jean-Michel Basquiat. Hlavnou spoločenskou témou polovice 80. rokov bola civilizačná choroba AIDS. Sám Haring očakával, že táto udalosť ho utlmí v práci, ale práve naopak, ešte ho to oživilo. Na tému AIDS namaľoval obrazy, venoval jej rozsiahlu sériu kresieb. Ich apelatívny charakter sa zmenil na ostrejšiu a zároveň bolestnejšiu výpoveď v okamihu, keď roku 1988 túto zhubnú chorobu diagnostikovali aj jemu. V poslednom období svojho života Keith Haring spolupracoval so spisovateľom Williamom S. Borroughsom a ďalej experimentoval. 16. februára 1990 zomrel na AIDS vo veku 31 rokov.

     Mám ho rada, proste ma očaril. Robí umenie pre ľudí, umenie s myšlienkou, s posolstvom, nielen niečo bezduché. Stotžňujem sa s jeho názormi, s tým, čo pokladá za dôležité ...  Pálčivé témy, ironizácia spoločnosti, revolta, výstižnosť ... Jeho obrázky tvoria iba prosté línie, bez tieňovania a bez detailov, pestré čisté farby, jednoliate plochy. Niektoré sú hrozne smiešne, iné šokujúce, fascinujúce, inšpirujúce, vulgárne, geniálne, jednoduché...  Pobavilo ma, ako vyjadruje niektoré .. hmm ... ako to nazvať ... kulty, materializmus, kresťanstvo a podobne. tú nestudnosť a odvahu mu strašne kvitujem. Skúste sa na tie práce zapozerať a popremýšľať nad nimi:)