Tváre
Dnes som fakt unavená, toto bol relatívne rušný deň. Bola som (aj som a budem) sama doma, takže som sa nemusela s nikým doťahovať a škriepiť, čo som s radosťou prijala. Poslednou dobou mi to s mamou moc nejde, možno je to aj mojím prístupom, potom sa k tomu aj tak stavia ... mala by som to zmeniť. Chvíľu to bolo ok (asi 3-4 dni). Doobeda som bola na Trnavskom rínku, kde som bola podpísať s Karolom zmluvu na zápisníky, strašne som sa na ne tešila, okrem toho je to moja prvá ozajstná práca na zmluvu v roli ilustrátora-grafika, dúfam len, že nie aj posledná. Čo sa týka samotného rínku, bol super, možno trochu zle situovaný na úzku ulicu, ale inak fajn. Najviac ma asi zaujali steampunkové brošne od Zzuzzi a jeden pán, čo predával véééľmi staré knihy. Pod tým pojmom si prestavte kožennú väzbu, úplne zažltnuté stránky, latinčinu a gotickú bastardu. Mali niekoľko sto rokov a ja som ich držala v ruke. Bolo to super, teda ... aspoň ja som to dosť prežívala. Okrem toho som tam stretla Zuzku, moju výbornú spolužiačku zo základnej, občas si napíšeme na FB, ale posledný mesiac sme si písali dosť intenzívne a bola som strašne rada, keď som ju videla. takže cestou domov v autobuse som sa maximálne usmievala z toho stretnutia aj zo zápisníkov. Marek bol so mnou tiež, ale myslím, že ho to veľmi nebavilo. Vlastne som ani veľmi nechcela, aby išiel, ale potom by sa cítil odstrčený ...
Doma som potom rozkreslovala paletovú posteľ, stojan na šaty a ten podsvietený stôl, ktorý plánujem a bude to ozaj fuška. Ale ... na dnešnej prechádzke po Krupej som objavila firmu, ktorá robí atypický nábytok, takže prvá moja cesta v utorok bude k nim, dúfam, že mi poradia, prípadne pomôžu, predstavovala som si to príliš jednoducho. V pondelok idem totiž do BA, v Primaciálnom paláci bude miniparty s odceňovaním pre talentovaných mladých, ktorú usporiadava primátor mesta BA a ja som bola tiež vybraná a pozvaná. A tvári sa to dosť oficiálne, tak som zvedavá. Idem aj s Ľubou, asi to bude trochu zvláštne, keď si už tykáme. Najprv som sa tam tešila, ale teraz sa mi tam už moc nechce.
Čo sa týka tej vtedajšej opekačky a 13tky, dopadli celkom obstojne. Opekačka bola vážne fajn, dala som si záväzok, že sa nebudem o Mateja opierať, ani keby čo bolo a tak sa aj stolo, bola som na seba hrdá, hoci sme opäť skončili sami dvaja pri ohni pri filozofickom rozhovore, ktorý mal miestami veľmi čudný zmysel. Resp. mi povedal, že to, o čom sa nechcem baviť o mne hovorí viac, akoby som povedala čokoľvek. Grrrrrrrrr ... Akurát som predtým trochu chytila s Marekom, lebo strašne žiarli. Nedivím sa, asi mu začína dochádzať, čo sa vlastne deje. Pivná 13tka bola pre mňa hororom miernym, lebo ísť po party o pár hodín na ďalšiu party celodennú je fakt šialenstvo. Okrem toho, mi všetci nútili pivo, ktoré som ani omylom nechcela, takže som bola nasratá a potom na srali aj chalani (vrátane Mareka), lebo boli opití, ale to sa už neráta. Hoci, Paťo bol fakt sprostí na malé rómske deti, to ma fakt nasralo a bola som z toho fakt moc smutná a hanbila som sa zaňho strašne. Ozaj je dosť starý na to, aby sa kontroloval, okrem toho mi toto "rasové prešťávanie sa" začalo dosť vadiť. Všetci sú tak úžasne fajnový, akoby sme neboli aj tak nakoniec všetci rovnaký .... A myslím, že neznášam pivo!!
S Matejom sme si začali "intenzívne" písať. Najprv to bolo ok, možno ma trochu mrzelo, že celý týždeň chodili všetci spolu von a na mňa srali. No dobre ... nebolo to trochu. Bola som z toho v dosť hlbokej depresii, je zlé, keď nemáte priateľov. Strašne ma to ubíja, myslím na to skoro nepretržite už takmer týždeň. A pri mojej prvotnek plachosti a podivnosti naozej nie som dobrá v hľadaní si priateľov. A čo sa jeho týka, mám pocit, že ten idealizmus mi z neho opadáva, možno je taký, ako všetci, možno len záleží na tom, s kým práve je, možno som aj ja iba na hranie. Musím si naňho dať pozor a sledovať, čo robí. Na druhej strane, každý máme tak trochu 2 tváre ...
Rozhodnutia
,, o živote, o vzťahoch, o postojoch a zásadách, o odvahe, o viere a o tom, že na cti a čestnosti záleží, že to nie je len o nás, ale aj o druhých, o veciach, na ktoré sú skutočne dôležité, o bojoch a úsilí, o ktorom vieme, že nebude docenené a že ho nepochopia, o tom, ako milujeme všetko zradné a zrádzame milované, o vyššom dobre, keď sa musíte hrať na Froda a ide vás z toho rozhodiť, pretože rozum a cit skrátka nikdy nechodia ruka v ruke . A ďakujem, že mi pomáhaš a počúvaš moje výlevy:) aspoň mám pocit, že nikdy nie som sama. "
Môj status zo včerajšku. Ďakujem v ňom Templárovi, je mojím balzamom na dušu. Mám rada naše večerné rozhovory, obvykle mi pomáha riešiť dôležité otázky a rozhodnutia ohľadom môjho vzťahu.
Môj rozpadajúci sa vzťah je vec známa, lenže začína sa rozpadať tak dosť vážne. Marek sa zmenil, zmenila ho tá vec v rodine, nevie sa s tým vysporiadať, nedá sa s ním, ani si neviem spomenúť, kedy bol naposledy šťastný ... Našlo by sa toho veľa, ten vzťah ma doslova ubíja, cítim to ... Ale ja som si povedala, že ho v tom nenechám. Nie teraz. Že ho mám natoľko rada, že mu teraz neublížim ešte viac, ako mu bolo ublížené, že mu nezlomím srdce a zostanem s ním, kým sa situácia nevylepší, hoci neviem, kedy to bude.
Celé by to nebolo také vypäté, keby sa do môjho života nezačal miešať niekto tretí - nazvyme ho Dotyčný. Povedzme, že čím viac sa s ním spoznávam, tým si s ním viac rozumiem. Kradne my myšlienky, vtiera sa do nich, hoci by vôbec nemali patriť jemu ... A čím som bližšie k nemu, tým som ďalej od toho svojho. Tým viac ma to láka. Okrem toho sa s ním bavím rada, pretože rozumieme svojim svetom, pretože sú si tak podobné, nechcem prísť o jeho kamarátstvo, je to jediné vykúpenie. Hoci minule sme si opitý sľúbili, že sme naďalej len dobrí kamaráti. Ibaže reči sa hovoria a chlieb sa je ... Ide nám to samé, bez toho, aby sme to nejak cielene vyhľadávali. Bolo by inak super, ale nie v tejto situácii ...
Takže bojujem ako Frodo s Prsteňom, pričom Templár, je môj Sam. Viem, že keď sa s týmto raz Marekovi priznám, nebude to vidieť takto hrdinsky, bude to brať ako klamstvo alebo čo, hoci je to jedna z najúprimnejších vecí, aké som v živote asi urobila, odopieram si vlastné túžby, pre jeho blaho. Alebo to tak volám iba ja? Nie je skôr nejaká odporná hra? Už ani neviem, čo je správne. Väčšinou si volíme medzi správnym a ľahkým, ale ja mám pocit, že už nič nie je správne pre nikoho a nič z ponúkaného nie je ľahké. Buď zničím jeho alebo seba, buď teraz alebo neskôr ... A ľahké ... nedokážem mu ublížiť, je to ťažké, ale ťažké je aj neublížiť a zostať, niekedy mám pocit, že to nevydržím.
Musím ale zostať verná svojim zásadám, ktoré som si určila. Aspoň sa na seba budem môcť pozrieť do zrkadla a jemu do očí a to čestne, že bojujem za to, čo z nás zostalo, pretože mi na ňom záleží natoľko, aby som mu nezlomila srdce. Myslím, že počkám, kedy budem tomu rozhodnutiu stáť zoči-voči a nebudem môcť ustúpiť a to ma zároveň dovedie k pravému rozhodnutiu, než už bude akékoľvek ... Aj tak sa nemôžem zbaviť pocitu, že ma to jedného dňa víde draho ...
Tak potom sa stane, že sa teším aj neteším na piatkovú opekačkua som zmätená, pretože alkohol robí svoje s rozumom aj citmi a sľub sa môže stať slovami vo vetre. A aby bol ten kontrast dkonaný, mám prestať u Mareka a potom sním ísť na Pivnú 13tku.
Držte mi palce myslím, že z tejto zapeklitej situácie sa tak skoro nevymotám. Myslím, ale že sa to vyrieši, ak na o nebudem tlačiť a priveľmi na to myslieť. Kiežby to šlo, je to ako nemyslieť na slona ...
Môj status zo včerajšku. Ďakujem v ňom Templárovi, je mojím balzamom na dušu. Mám rada naše večerné rozhovory, obvykle mi pomáha riešiť dôležité otázky a rozhodnutia ohľadom môjho vzťahu.
Môj rozpadajúci sa vzťah je vec známa, lenže začína sa rozpadať tak dosť vážne. Marek sa zmenil, zmenila ho tá vec v rodine, nevie sa s tým vysporiadať, nedá sa s ním, ani si neviem spomenúť, kedy bol naposledy šťastný ... Našlo by sa toho veľa, ten vzťah ma doslova ubíja, cítim to ... Ale ja som si povedala, že ho v tom nenechám. Nie teraz. Že ho mám natoľko rada, že mu teraz neublížim ešte viac, ako mu bolo ublížené, že mu nezlomím srdce a zostanem s ním, kým sa situácia nevylepší, hoci neviem, kedy to bude.
Celé by to nebolo také vypäté, keby sa do môjho života nezačal miešať niekto tretí - nazvyme ho Dotyčný. Povedzme, že čím viac sa s ním spoznávam, tým si s ním viac rozumiem. Kradne my myšlienky, vtiera sa do nich, hoci by vôbec nemali patriť jemu ... A čím som bližšie k nemu, tým som ďalej od toho svojho. Tým viac ma to láka. Okrem toho sa s ním bavím rada, pretože rozumieme svojim svetom, pretože sú si tak podobné, nechcem prísť o jeho kamarátstvo, je to jediné vykúpenie. Hoci minule sme si opitý sľúbili, že sme naďalej len dobrí kamaráti. Ibaže reči sa hovoria a chlieb sa je ... Ide nám to samé, bez toho, aby sme to nejak cielene vyhľadávali. Bolo by inak super, ale nie v tejto situácii ...
Takže bojujem ako Frodo s Prsteňom, pričom Templár, je môj Sam. Viem, že keď sa s týmto raz Marekovi priznám, nebude to vidieť takto hrdinsky, bude to brať ako klamstvo alebo čo, hoci je to jedna z najúprimnejších vecí, aké som v živote asi urobila, odopieram si vlastné túžby, pre jeho blaho. Alebo to tak volám iba ja? Nie je skôr nejaká odporná hra? Už ani neviem, čo je správne. Väčšinou si volíme medzi správnym a ľahkým, ale ja mám pocit, že už nič nie je správne pre nikoho a nič z ponúkaného nie je ľahké. Buď zničím jeho alebo seba, buď teraz alebo neskôr ... A ľahké ... nedokážem mu ublížiť, je to ťažké, ale ťažké je aj neublížiť a zostať, niekedy mám pocit, že to nevydržím.
Musím ale zostať verná svojim zásadám, ktoré som si určila. Aspoň sa na seba budem môcť pozrieť do zrkadla a jemu do očí a to čestne, že bojujem za to, čo z nás zostalo, pretože mi na ňom záleží natoľko, aby som mu nezlomila srdce. Myslím, že počkám, kedy budem tomu rozhodnutiu stáť zoči-voči a nebudem môcť ustúpiť a to ma zároveň dovedie k pravému rozhodnutiu, než už bude akékoľvek ... Aj tak sa nemôžem zbaviť pocitu, že ma to jedného dňa víde draho ...
Tak potom sa stane, že sa teším aj neteším na piatkovú opekačkua som zmätená, pretože alkohol robí svoje s rozumom aj citmi a sľub sa môže stať slovami vo vetre. A aby bol ten kontrast dkonaný, mám prestať u Mareka a potom sním ísť na Pivnú 13tku.
Držte mi palce myslím, že z tejto zapeklitej situácie sa tak skoro nevymotám. Myslím, ale že sa to vyrieši, ak na o nebudem tlačiť a priveľmi na to myslieť. Kiežby to šlo, je to ako nemyslieť na slona ...
Pomaturitné
Takže po poradí. Akademický bol strašný zabijak, plakala som skoro každý deň (vždy doobeda:P). Môj pôvodný zámer bol, že si každý deň zopakujem 2 predmety. Dopadlo to tak, že som sa 6 dní učila dejiny umenie, literatúru asi 2, ale prišla som len do polovice, slovenčinu vôbec a z technologie som ABSOLUTNE netušila o asi tretine otázok. A z dejín som toho tiež nestihla 19. a 20. storočie na SVK a v ČR a povypadávali mi nejaké veci zo starších období. Takže ste sa mi nemohli diviť, že v nedeľu, pred DVK a SJ som sa v noci skoro povracala.
Ráno som bola maximálne zúfalá, nevedela som, či sa mám ísť vo vlaku učiť DVK alebo technologiu a len som prehltala vzlyky. Po príchode do školy som sa dozvedela, že idem z dejín (DVK) hneď prvá o 8:15, z čoho som bola už fakt pred zrúdením, až som sa dostávala do takého flegmatizmu, že strach. Boli na mňa milí, vytiahla so si barokovú maľbu, návrat k predmetu a figúre 2. polovice 19. storočia a z technologie fresku. Na prípravu som mala 30 minút, pričom mi dosť pomohli knihy, ktoré mi dali (cudzojazyčné s obrázkami, ale boli moja záchrana). Niekto by si povedal, že je to s nimi úplne ľahké, ale vždy musíte mať nejaké poznatky, lebo rozbor obrazu si nevycuciate z prsta, takisto ani strediská v Európe a ich charakteristiky, na druhej strane som vyčítala všetkých autorov:) Horšie to bolo s tou druhou časťou, tam som si vymýšľala až strach, vlastne som mala opísať pop-art, hyperrealizmus, nový objekt a novú figuráciu. O tom poslednom som nemala ani tušenie, tie predtým som nejak schopne opísala, pričom som elegantne obišla tú časť, kde som mala k smerom priradiť slovenských (!!!!) autorov. Novú figuráciu som hapkala, nakoniec ju za mňa celú povedala Jentnerová, pričom ja som sem tam doplnila niečo logické a prikyvovala som. Čo sa fresky týkalo, tak odomňa chceli niečo, čomu som vôbec nerozumela, takže to bolo tiež dosť vtipné:P Výsledná známka bola 1. a ja vôbec nechápem prečo, ale som z toho rada. Slovenčinu som už potom mala na saláme, samozrejme som si vytiahla niečo, čo som nevidela ani omylom, ale futurizmus, kubizmus a surrealizmus v poezii som si pamätala z minulého roka a rozklady básničiek ma bavia, takže super, opäť za 1. Po pondelku som potom maximálne poľavila, na nemčinu som sa vyprdla ale úúúplne, miesto toho som riešila, tak to pôjdeme zapiť, koľko nás bude a kde budeme spať. Nemčinu som dala na 2 s tým, že som skoro dostala hysterický záchvat počas prípravy (akosi mi došlo, že si som si ozaj mohla pozrieť aspoň niečo) a bolo to na mne dosť vidieť. Popisy obrázkov a počasie som dala, hoci téma o zmenách podnebia bola na mňa veľa. A veľa bola tiež otázka, či známky dokážu motivovať, to už som bola ozaj v koncoch, po slovensky som o tom vedela, ale ako obvykle som nevedela v nemčine vyjadriť zložité myšlienky, takže som len vyvaľovala oči a tvárila sa maximálne zdesene:P Najlepšia bola Dominika, ktorá musela dať NJ na 3, aby prešla. Už keď vyšla z triedy strašne plakala a keď nás zavolali na výsledky, plakala ešte viac, držala som ju za ruku a v tej chvíli mi bolo úplne jedno, či budem ja sama 4, myslela som hlavne na to, ako dopadne ona a bol úžasný pocit v istom zmysle, lebo prvý krát za dlhý som sa plne koncentrovala na šťastie niekoho a iného môj problém mi zrazu prišiel ... nedôležitý, pretože na tom skutočnosti ani nezáležalo, bolo to jedno ... Keď jej povedali, že prešla, tak začala strašne plakať, bola úplne zosobnenie radosti a vďaky, jedna z najkrajších vecí, aké som kedy videla. Z nie to divne. Videla som proste čistú emóciu ...
Ďalšou čistou emóciou boli tie nervy, keď tak strašne lialo a my sme stále nevedeli, kam a s kým pôjdeme. Nakoniec som to vyriešila veľmi razantne a to, tak, že sme sa vysrali na všetkých, išli sme po Templára (Romantik) na stanicu a išli sme do Tarifu (ubytovňa, ktorú sme hľadali v daždi asi celý život, totálne sme zmokli a myslela som, že Sisa ma zabije). Nakoniec sme dorazili a úplne kvalitne sme sa ožrali. Bol to večer úprimných rozhovorov, ale aj na tému 2. sv. vojna, Pán prsteňov, svetová výroba zbraní, šerm a podobné. Vôbec som ten večer neľutovala, lebo dopadol najlepšie, ako sa dalo. A stiahli sme toho nenormálne veľa a ráno nám nič nebolo:)
Ráno som bola maximálne zúfalá, nevedela som, či sa mám ísť vo vlaku učiť DVK alebo technologiu a len som prehltala vzlyky. Po príchode do školy som sa dozvedela, že idem z dejín (DVK) hneď prvá o 8:15, z čoho som bola už fakt pred zrúdením, až som sa dostávala do takého flegmatizmu, že strach. Boli na mňa milí, vytiahla so si barokovú maľbu, návrat k predmetu a figúre 2. polovice 19. storočia a z technologie fresku. Na prípravu som mala 30 minút, pričom mi dosť pomohli knihy, ktoré mi dali (cudzojazyčné s obrázkami, ale boli moja záchrana). Niekto by si povedal, že je to s nimi úplne ľahké, ale vždy musíte mať nejaké poznatky, lebo rozbor obrazu si nevycuciate z prsta, takisto ani strediská v Európe a ich charakteristiky, na druhej strane som vyčítala všetkých autorov:) Horšie to bolo s tou druhou časťou, tam som si vymýšľala až strach, vlastne som mala opísať pop-art, hyperrealizmus, nový objekt a novú figuráciu. O tom poslednom som nemala ani tušenie, tie predtým som nejak schopne opísala, pričom som elegantne obišla tú časť, kde som mala k smerom priradiť slovenských (!!!!) autorov. Novú figuráciu som hapkala, nakoniec ju za mňa celú povedala Jentnerová, pričom ja som sem tam doplnila niečo logické a prikyvovala som. Čo sa fresky týkalo, tak odomňa chceli niečo, čomu som vôbec nerozumela, takže to bolo tiež dosť vtipné:P Výsledná známka bola 1. a ja vôbec nechápem prečo, ale som z toho rada. Slovenčinu som už potom mala na saláme, samozrejme som si vytiahla niečo, čo som nevidela ani omylom, ale futurizmus, kubizmus a surrealizmus v poezii som si pamätala z minulého roka a rozklady básničiek ma bavia, takže super, opäť za 1. Po pondelku som potom maximálne poľavila, na nemčinu som sa vyprdla ale úúúplne, miesto toho som riešila, tak to pôjdeme zapiť, koľko nás bude a kde budeme spať. Nemčinu som dala na 2 s tým, že som skoro dostala hysterický záchvat počas prípravy (akosi mi došlo, že si som si ozaj mohla pozrieť aspoň niečo) a bolo to na mne dosť vidieť. Popisy obrázkov a počasie som dala, hoci téma o zmenách podnebia bola na mňa veľa. A veľa bola tiež otázka, či známky dokážu motivovať, to už som bola ozaj v koncoch, po slovensky som o tom vedela, ale ako obvykle som nevedela v nemčine vyjadriť zložité myšlienky, takže som len vyvaľovala oči a tvárila sa maximálne zdesene:P Najlepšia bola Dominika, ktorá musela dať NJ na 3, aby prešla. Už keď vyšla z triedy strašne plakala a keď nás zavolali na výsledky, plakala ešte viac, držala som ju za ruku a v tej chvíli mi bolo úplne jedno, či budem ja sama 4, myslela som hlavne na to, ako dopadne ona a bol úžasný pocit v istom zmysle, lebo prvý krát za dlhý som sa plne koncentrovala na šťastie niekoho a iného môj problém mi zrazu prišiel ... nedôležitý, pretože na tom skutočnosti ani nezáležalo, bolo to jedno ... Keď jej povedali, že prešla, tak začala strašne plakať, bola úplne zosobnenie radosti a vďaky, jedna z najkrajších vecí, aké som kedy videla. Z nie to divne. Videla som proste čistú emóciu ...
Ďalšou čistou emóciou boli tie nervy, keď tak strašne lialo a my sme stále nevedeli, kam a s kým pôjdeme. Nakoniec som to vyriešila veľmi razantne a to, tak, že sme sa vysrali na všetkých, išli sme po Templára (Romantik) na stanicu a išli sme do Tarifu (ubytovňa, ktorú sme hľadali v daždi asi celý život, totálne sme zmokli a myslela som, že Sisa ma zabije). Nakoniec sme dorazili a úplne kvalitne sme sa ožrali. Bol to večer úprimných rozhovorov, ale aj na tému 2. sv. vojna, Pán prsteňov, svetová výroba zbraní, šerm a podobné. Vôbec som ten večer neľutovala, lebo dopadol najlepšie, ako sa dalo. A stiahli sme toho nenormálne veľa a ráno nám nič nebolo:)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)