1. film Atlas mrakov (Cloud Atlas, 2012), pozerali sme ho s Matejom a určite odporúčam. S počiatku budete trochu zmätený, lebo je to mozaika príbehov, takže musíte dávať pozor. Hlavnú myšlienku si dovolím citovať priamo z filmu - ,, Naše životy nepatria len nám. Od narodenia až po hrob sú zviazané s ostatnými minulosťou a prítomnosťou. Každým naším zločinom a každou láskavosťou tvoríme svoju budúcnosť . " Dôsledky jediného života pretrvávajú celú večnosť. Trochu mi tam chýbalo viac emócii. Samotný film je natáčaný podľa knihy Atlas mrakov od Davida Mitchella.
2. úplne úžasný nápad zrealizovala francúzska spoločnosť CitéCréation, ktorá v Berlíne pomaľovala obrovskú plochu panelákov. Inšpirovali sa výjavmi zo zoologickej záhrady a ja len ticho závidím a dúfam, že tento trend sa jedného dňa dostane vo veľkej miere až k nám. Radosť bývať v takom paneláku! Viac fotiek TU.
3. osobný blog The Dominica, ktorý je o 19 ročnej dievčite z Košíc, ktorá sa venuje hraniu na husle a baví ju aj vizuálne umenie. Mňa zaujala vizuálom na blogu, potom som sa začítala do pár článkov, ktoré mi v niečom prišli veľmi blízke. A keď som ešte zistila, že robí aj videá :3 Jej kanál na youtube TU. Toto pobavilo najviac :)
Ahojte :) viete, čo sa udialo? Stala sa jedna z najsupervecí na blogu a to: bol mi zanechaný prvý komentár. Keď som si to všimla, srdce mi vybehlo asi až niekam do krku, bolo to úžasné, ale aj trošku strach, že to bude niečo negatívne, že mi niekto povie, že som chorá trubka s prehnanou vierou v ľudí, ktorá sa dnes už nenosí. Ale nie, bol to milý komentár, vlastne dva, ale jeden som od samého rozrušenia vymazala, takže dúfam, že mi to prepáčite. Tento blog je jedna z vecí, ktoré mám naozaj rada. Zo všetkého najradšej tvorím a tento blog je pre mňa kreatívnym procesom mojej mysle, môžem tu v anonymite prezentovať svoje názory, mám tu nadávareň, ale aj záznamy úspechov a rôznych "životných bojov", výhry aj prehry, veci, ktoré ma ženú vpred a inšpirujú a som rada, že ich môžem ukazovať ľuďom, že im hádam aj niečo dám, že si z toho niečo zoberú. A preto ĎAKUJEM svojej prvej anonymnej komentátorke:)
Čo je ešte nové ... Boris sa vrátil po dvoch týždňoch v poriadku zo Šanghaja. Dosť som sa bavila na to, ako to celé komentoval ... a dosť mi aj chýbal na FB, na človeka, s ktorým som bola v podstate jeden krát v živote. Pred pár týždňami sme si začali znovu intenzívnejšie písať. Vlastne ... intenzívne si na FB píšem asi s troma ľuďmi (nezdá sa to, ale keď si s tými troma píšete každý deň, tak je to dosť), z toho jeden je Matej, takže keď niekto vypadne, tak je to dosť bieda. Okrem toho má taký iný pohľad na svet ako ja. Resp. ... úplne :D a to ma do istej mieri obohacuje, akoby som sa na veci dívala z inej strany.
A okrem iného nám včera dali rozvrh. Mmmm ... no ... bola som dosť sklamaná. Myslela som si, že budem mať fakt nabité dni, bola by to známka toho, že tá škola je ťažká, že to nie je tak zlé. Ale pre mňa to nebolo zlé, ale ešte horšie, ako som vôbec čakala. Mám 20 hodín do týždňa! 20 !! Na ŠUPke som mala skoro 40 týždenne. Včera som z toho bola neuveriteľne sklamaná, dokonca som si aj preto poplakala ...a teraz sa mi preto opäť tlačia slzy do očí. Píšem si s Megi, ona je na maľbe na VŠVU a bála sa, že sa jej tam nebude páčiť, ale nakoniec sa jej tam páči, čo som moc rada. Bála som sa o ňu, lebo tam veľmi chcela ísť. Zároveň mi pripomína, o čo som a pripravila a pre je potom zo seba ešte horšie. V takýchto chvíľach sa mi zapína môj autopilot, ktorý mi hovorí, že to nevadí, že budem mať aspoň veľa času na prípravu na dizajn, možno aj nejaká brigáda, máme voľné štvrtky. Matej sa ma snažil utešiť, ale vedel, že nijak nemôže zmeniť to, ako sa cítim alebo čo si myslím. Toto ma dosť často týra, že ťažko mením pohľad na situácie v mojom živote, vždy to príde až po dlhšom čase, také to ... vyššie pochopenie. Takže teraz budem nejaký čas samú seba máchať v pocite, že som to načisto posrala a nezaslúžim si ani dýchať :P taká klasická JA ... panebože, musím sa z toho pozbierať ... akoby som si sama namlátila ...
Školu začínam o 2 týždne. Presne. Zistila som, že si k nej živím negatívne pocity k tej škole, ktorá bude živiť túžbu po odchode, ktorá bude živiť moju kreativitu a snahu dostať sa na dizajn. Preboha ... nechápem, prečo mi na tom tam záleží. Neznejú Vám predošlé riadky trochu choro? Trochu viac.
Pri Matejovi mám pocit, že že som ho nikdy ani nepoznala. Je to fakt dosť divné, niekedy by som ho najradšej zabila, inokedy je zlatíčko. V piatok som len tak medzi rečou spomenula, že som si všimla, že má problém sa ospravedlňovať. Všimla som si to už pri niekoľkých ľuďoch, ktorý sú vo vzťahu k nemu ... Vždy začne hádzať nejaké logické argumenty, ale úplne vypúšťa emocionálnu zložku. Snažil sa ma presvedčiť, že za blbosti sa ospravedlňovať netreba. Popravde, ranilo ma, že ma pri jednej z našich hádok neospravedlnil, pretože ju vyvolal. Musela sa ospravedlniť ja a on ešte nezabudol dodať, že na toto čakal. Je pravda, že som mu dosť naložila, ale ja som to nezačala ... a nakoniec som z toho vyšla ako mrcha, pretože on sa správal ako dieťa. Ale to je jedno. Ide o to, že som sa ho snažila presvedčiť o svojej pravde a on mňa o tej svojej. Ani jeden sme neuspeli. Neriešila som to ďalej, proste je aký je a ja ho môžem ľúbiť len za to, čo je a nie za to, čo nie je. Nesnažila som sa ho zmeniť a bolo mi jasné, ž naše názory sa môžu líšiť, veď o tom to je a je to normálne. Nebrala som to ako nejakú tragédiu a zmierila sa s tým. Nemala som s tým problém. O to viac ma prekvapilo, že sa na mňa urazil na pár hodín. Snažila som sa nadpriadať s ním rozhovor, ale po pár pokusoch som to vzdala. Pozerali sme 7 pschopatov a trochu som pri tom spala. V ten večer sme išli do mesta a on mal stále potrebu to riešiť a ja som nechápala prečo, snažila som sa mu vysvetliť, že je normálne, že sa líšime a ja to akceptujem. Z jeho pohľadu bolo (ne)ospravedlňovacie vysvetlenie logické, ale mne nedávalo zmysel zo celkového princípu. Okrem toho, ako by ste zadefinovali blbosť? Ľudia sa ospravedlňujú bežne, he normálne priznať si chybu, oľutovať ju a ospravedlniť sa. Robím to bežne, proste robím chyby ... a nikdy zo mňa ešte neodpadlo za to, že som sa ospravedlnila (niekedy aj za to, za čo som nemohla). Príde mi egoistické nerobiť to, je to úúplne prvý krok k uzmiereniu dvoch ľudí. Raz sa do toho dokonca zamotal a ja som ho dostala.Potom mi zrazu povedal, že je to jedno a zrazu sme zase boli úplne super.
Snažím sa nedávať do toho všetko, nedôverovať mu úplne, nebrať ho vážne. Mám pocit, že mi ublíži svojim prístupom a dojde mu to až vtedy, keď už bude neskoro. Za 1. ľudí robia činy, nie slová a za 2. ak sa niečo stalo, už to nič nemôže zmeniť. Takže už bude neskoro. Dosť sa to zmenilo od prvých týždňov ....
A inak, minule sa nám minul olej a ja som si to nevšimla a "vyprážala" som na octe. Všimla som si to našťastie asi po 5 minútach, nezačala som to jesť. O pár týždňov už asi budem mať hotovú paletovú posteľ a aj zvyšok nábytku, včera som to nanovo rozkreslovala a domýšľala. Teším sa na to, dúfam, že to bude tak, ako to mám v hlave a na papieri. Zrovna pozerám Juno, fajn film, pozrite si. Najviac sa mi páči tento dialóg: ,, Mám tvoje kalhotky. " ,, Já zas tvoje panictví. " ,, Prěstaň už s tým. " ,, Stydíš se, že sme to dělali?" ,, Néé ..." ,, Protože ty nemusíš nosit pod svetrem důkaz!"
Odporne prší ...
Jo, obľúbila som si túto prastarú vypalovačku s týmto ... ujom.
