Pri Matejovi mám pocit, že že som ho nikdy ani nepoznala. Je to fakt dosť divné, niekedy by som ho najradšej zabila, inokedy je zlatíčko. V piatok som len tak medzi rečou spomenula, že som si všimla, že má problém sa ospravedlňovať. Všimla som si to už pri niekoľkých ľuďoch, ktorý sú vo vzťahu k nemu ... Vždy začne hádzať nejaké logické argumenty, ale úplne vypúšťa emocionálnu zložku. Snažil sa ma presvedčiť, že za blbosti sa ospravedlňovať netreba. Popravde, ranilo ma, že ma pri jednej z našich hádok neospravedlnil, pretože ju vyvolal. Musela sa ospravedlniť ja a on ešte nezabudol dodať, že na toto čakal. Je pravda, že som mu dosť naložila, ale ja som to nezačala ... a nakoniec som z toho vyšla ako mrcha, pretože on sa správal ako dieťa. Ale to je jedno. Ide o to, že som sa ho snažila presvedčiť o svojej pravde a on mňa o tej svojej. Ani jeden sme neuspeli. Neriešila som to ďalej, proste je aký je a ja ho môžem ľúbiť len za to, čo je a nie za to, čo nie je. Nesnažila som sa ho zmeniť a bolo mi jasné, ž naše názory sa môžu líšiť, veď o tom to je a je to normálne. Nebrala som to ako nejakú tragédiu a zmierila sa s tým. Nemala som s tým problém. O to viac ma prekvapilo, že sa na mňa urazil na pár hodín. Snažila som sa nadpriadať s ním rozhovor, ale po pár pokusoch som to vzdala. Pozerali sme 7 pschopatov a trochu som pri tom spala. V ten večer sme išli do mesta a on mal stále potrebu to riešiť a ja som nechápala prečo, snažila som sa mu vysvetliť, že je normálne, že sa líšime a ja to akceptujem. Z jeho pohľadu bolo (ne)ospravedlňovacie vysvetlenie logické, ale mne nedávalo zmysel zo celkového princípu. Okrem toho, ako by ste zadefinovali blbosť? Ľudia sa ospravedlňujú bežne, he normálne priznať si chybu, oľutovať ju a ospravedlniť sa. Robím to bežne, proste robím chyby ... a nikdy zo mňa ešte neodpadlo za to, že som sa ospravedlnila (niekedy aj za to, za čo som nemohla). Príde mi egoistické nerobiť to, je to úúplne prvý krok k uzmiereniu dvoch ľudí. Raz sa do toho dokonca zamotal a ja som ho dostala.Potom mi zrazu povedal, že je to jedno a zrazu sme zase boli úplne super.
Snažím sa nedávať do toho všetko, nedôverovať mu úplne, nebrať ho vážne. Mám pocit, že mi ublíži svojim prístupom a dojde mu to až vtedy, keď už bude neskoro. Za 1. ľudí robia činy, nie slová a za 2. ak sa niečo stalo, už to nič nemôže zmeniť. Takže už bude neskoro. Dosť sa to zmenilo od prvých týždňov ....
A inak, minule sa nám minul olej a ja som si to nevšimla a "vyprážala" som na octe. Všimla som si to našťastie asi po 5 minútach, nezačala som to jesť. O pár týždňov už asi budem mať hotovú paletovú posteľ a aj zvyšok nábytku, včera som to nanovo rozkreslovala a domýšľala. Teším sa na to, dúfam, že to bude tak, ako to mám v hlave a na papieri. Zrovna pozerám Juno, fajn film, pozrite si. Najviac sa mi páči tento dialóg: ,, Mám tvoje kalhotky. " ,, Já zas tvoje panictví. " ,, Prěstaň už s tým. " ,, Stydíš se, že sme to dělali?" ,, Néé ..." ,, Protože ty nemusíš nosit pod svetrem důkaz!"
Odporne prší ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára