čakám

Ahojte, ako?
Väčšina ľudí má skúškové, ale my u Nás sme spešl a flákame sa, takže mi čas ubieha strašne pomaly. Aspoň môžem chodiť do práce. Na druhej strane ... by som už rada robila aj niečo iné ako chodila do práce. Ešte som totiž celkom ,, nedorástla " a moje úlohy v práci sú ešte stále dosť monotónne, ale zato pokojné a nedesivé. K. na mňa presúva čoraz viac zodpovednosti, trochu sa toho desím, lebo občas nemyslím a potom to aj tak vyzerá. Myslím ale, že je to dobrá škola, aspoň sa do toho dostanem s istotou, že v prípade zlyhania sa k dostane láskavého prístupu. Prístup je jedna z vecí, ktorú si v remini cením najviac.
Dnes som si pozrela, čo sa robí v Made by Vaculik, pár ľudí od Nás tam vo vyšších ročníkoch pracovalo, ale odišli. Nepoznám ich dôvody, ale pri pohľade na TV spoty som sa zamyslela, že toto smerovanie nezodpovedá môjmu vnímaniu sveta (nič proti, skrátka len svetonázor). Je dôležité vedieť, čo chcete. A ešte dôležitejšie nezradiť sa. Dúfam, že mojím pracovno-životným poslaním budú voľby krásneho knižného papiera a riešenie kapitálika. Veľa ľudí ma poslednou dobou straší s tým, že po škole budem mať problém s prácou. Nemajú čo iné na robote?
Teším sa do školy. Zase budem mať trochu zmenu, som zvedavá na semestrálne témy a ako s nimi popasujem. To sú zvedaví asi všetci. Priala by som si, aby ľudia vedeli rozpoznávať slabé chvíľe druhých, vtedy, keď by mali radšej mlčať, aby som si potom nemusela sama pred sebou dokazovať, že tam, kde som naozaj patrím. Teším sa na spolužiakov, dúfam, že tento semester sa mi podarí vyhnúť drobným ťahaniciam medzi niektorými ľuďmi u nás, rozrušuje ma to a nemám pocit ,, čistého štítu" už len z počúvania rečí. Tiež by som chcela trochu krotiť svoju prchkú povahu a viac sa ovládať, posledné mesiace som si všimla že sa príliš orientujem na seba a som nepríjemná, najmä keď som pod tlakom.
Včera bol vraj podľa vedcov najdepresívnejší deň v roku a musím povedať, že to celé obdobie na mňa tak pôsobí. Nejde ale len o počasie, celkovo, Charlie Hebdo, články okolo referenda o rodine, bitky v trolejbusoch a podobné výpady len prehlbujú moju túžbu nebyť súčasťou tohto sveta. Veľa som bola poslednou dobou s mamou a tiež sme spolu veľa hovorili. Resp. hovorila viac ona so mnou. Nemôžem si pomôcť,ale mám pocit, že sme dospeli do veku, kedy ona potrebuje viac mňa ako ja ju. Nemyslím to zle. Je zvláštne, keď si uvedomím, že v Krupej ešte bývam len preto, aby nezostala s Vladom sama. Keď si spomeniem, aký vzťah sme kedysi mali ...
 Keď sme pri počasí, všimli ste si, aké bývajú ráno divoké východy slnka? Hrajú najjasnejšími farbami a vyzerajú žeravé rany plné lávy. A k tomu ako protiklad chladné zasnežené trblietavé polia. Pre takéto rána žijem.
S M. sa máme dobre, vlastne asi najlepšie. Hráme sa, pozeráme Hviezdu bránu, jeme nahý pizzu, ja ho obťažujem na icq (áno, naozaj si píšeme na icq) s gifkami psov, keď sa učí a on si na mňa vykladá nohu, keď sme spolu, hoci to nenávidím.
Teraz trochu kultúrne - momentálne čítam Co je branding? od Matthewa Healeyho a predtým som čítala Melón sa vždy smeje od Dušana Dušeka, krásna a poetické kniha, odporúčam. Ďalšie knihy na zozname sú Kufor na sny (Dušan Dušek) a Hlava Nehlava (Michaela Rosová).

Z hudby som si momentálne obľúbila Midi Lidi. Sú to psychoši a to ma na nich baví. Užite si ich ( schválne sem dávam nejakú z normálnejších, osobne som si obľúbila album Operace Kindigo).

Máte tip na nejaký skvelý poetický film? (niečo na spôsob Peny dní, Amélie alebo Atlasu mrakov ... ?)