O prijatí

     Idem po poriadku. Dnešok je ale aj tak najlepší zo všetkých (trochu bitter sweet síce). Dnes. Dnes boli prijmačky na STU. A ja som sa ich bála, aj ráno som mala zlú náladu, mala som klopkajúce čižiem, ktorých klopot neznášam a doska ma ťažila viac ako hocikedy predtým. V budove sa mi nepáčilo, bola pochmúrna.
    Pozitívom bolo, že som stretla Lucku, z výstavníctva a tam to niekde končilo. Prvá úloha ma najprv vydesila na smrť, mali sme robiť šperk z papiera. Nikdy by som si nebola myslela, že šperk budem robiť na STU na dizajne, ale nakoniec som spravila taký menší masterpiece, asi jedinú schopnú vec prijmačiek. Bol to náhrdlník, vrstvený z papiera inšpirovaný vyvretými horninami (vizuálne niečo na tento spôsob).
    Druhá úloha bolo modelovanie z hliny a mali sme robiť prenosnú žehličku (!!!) a skoro som odpadla z tej témy. Páčili sa mi nákresy, ale nie to, čo som vymodelovala. Žehlička mala byť malá nízka a dobre uchopiteľná, to držanie bolo vlastne jej dominantou a vychádzala som z tvaru zrezaného vajíčka.
    Posledná úloha bolo zátišie, ktoré sme robili na A3 a malo to trvať 2 hodiny a už po hodine sme neobsedeli. A okrikovali nás. A celkovo neboli bohvieako prívetiví. Skrátka od VŠVU to bolo vzdialené na 100000 honov prístupom, kolektívom, budovou aj pedagógmi. Už ráno sa šírili správy, že VŠVU vyhlásila výsledky.
    Domov som išla v protivnej nálade, telefonát s Matejom tomu ani trochu neprospel, hoci smskami vo vlaku ma potešil, skoro som sa v kupé dokonca rozosmiala. Išlo o to, že mám pocit, že mi zazlieva, že sa učím, hoci moja škola je ľahká. Nemôžem za ním totiž prísť do Hrnčiaroviec (!!!! čo/koho mi to pripomína), lebo v utorok má skúšku zo psychologie, ktorú (písomnú!!) nespravil skoro nikto. Tak je zle, že sa učím a nemám čas, lebo mám toho zaseraz milión. Proste, bola som hrozne sklamaná. Okrem toho som si spomenula na Mareka a z neho mi bolo smutno tiež, zase ten pocit viny a zrady.
   Doma som sa zúbožene najedla, zdrtene osprchovala a išla na fb, kde ma privítali statusy o tom, ako sú všetci prijatí a mne už išlo do plaču, silno som pochybovala, že aj ja budem. A bola som!! Som prijatá, budem študovať vizuálnu komunikáciu!! Keby nebol tento deň tak deprimujúci, radovala by som sa viac. Mám pocit, akoby na tom dnes nezáležalo. Chýbajú mi ľudia, s ktorými by som zdieľala, ktorí by sa z toho tešili so mnou. Ďakujem Ondrejovi a Sise, že mi pripomenuli, že je to super :) A dúfam, že mi to čoskoro dojde ... asi už to prichádza. Tlačia sa mi slzy do očí, nejde len o vysokú školu, ide o ďalší krok ku snu (dosť podstatný krok).