Najprv sme sa išli len tak prejsť. Stretli sme ovce, ktoré boli strašme chlpaté a my sme sa im za to smiali a ja som potom skočila asi do najhlbšieho blata v celej Krupej.
Viete, ako to je, keď chcete niečo strašne skúsiť, ale bojíte sa? Nám sa to stalo, keď sme išli okolo elektrického plota so slabým napätím. Bol tam, aby kravy neušli. A strašne nás lákalo chytiť sa ho a báli sme sa, smiali sa na našej pošahanosti. Nakoniec sme sa nechytili. Ale raz sa ho určite chytíme.
A ja som potom zbadala bedľu. A tak sa to začalo. Nemali sme košík, kam sme hríby zbierali do arafatky. Vlastne to bolo prvý krát, čo som bola na hríboch a prvý krát, čo som videla muchotrávku červenú. V ten deň som ich videla ešte kopec. Nenašli sme toho nejak veľa, nejaké bedle, suchohríby a šampióny, v lese bolo kopec hríbov, ale väčšinou plávky. A strašne ma to bavilo. Fakt fajn rande. Neviem, ako sa voľakomu môže nechcieť ísť na hríby. Alebo ... prečo sa nechodí na prvé rande na zrúcaninu hradu, na hríby, na maliny ... proste do hory. Alebo na trampolínu ... miesto baru, kina, party. V tej hore je to omnoho osobnejšie. V dialke boli poľovníci, bolo počuť výstreli. Vlastne to nebolo tak ďaleko.
Vzduch bol tak dobre čerstvý, keď sme sa vracali. Bolo pár minút po západe slnka a obloha bola farebná. A od hôr išla hmla. A tie priehľady cez polia na hory boli super. Alebo keď sme stáli na kopci a pozerali na dedinu, z domov išiel dym a bolo počuť bučať kravy. Škoda, že som nemala foťák. Vracali sme sa cez les s hustými korunami, pod ktorými bola úplna tma, ledva bolo vidieť na krok. A u nich v záhrade sme potom čupeli pri malinovom kríku a pozerali cez plot na ovce, ktorým sme sa predtým smiali. Bolo zvláštne jesť večer tie ľadové maliny.
Chcem si brať zo života hlavne to dobré, preto sa nebudem rozširovať o tom, ako bol zase úprimný a ako si to mohol odpustiť a kam ma moje úvahy až priviedli, keď som sa nad tým zamyslela. Preklínam svoj mozog. A tá ruka dnes ráno pekelne bolí ... Ale o tom vám nepoviem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára