Ľudia v mojom okolí ma nútili zamyslieť sa nad Marekom a nad sebou. Čo sa Mareka týka, zistilo sa, že ... asi to bude ozaj tak, že sa o mňa až tak nezaujíma. Nie tak, ako som si namýšľala. Respektíve ma donútili uvedomiť si, že vždy som JA tá iniciatívna a že to má byť celé naopak. A to je zle, pretože ja sa snažím a robím toho dosť pre nás oboch ... vzdávam sa toho, čoho som ochotná sa vzdať, ale asi toho nie je veľa. Podľa neho nie, si myslím. Lenže chcem, aby mi potom aj niečo zostalo, hoci by to boli len priatelia, čo sú ďaleko, papier a pierko, práca alebo škola ... Fujha, nebudem to už rozvádzať, lebo už sa mi z toho varí mozog, lebo o ničom inom nerozmýšľam už pár dní. Proste počkám, čo sa bude diať a nebudem na nič a na nikoho tlačiť. Ach, čas je úplne super vec, vždy všetko vyrieši (často za nás).
Prsty sú oficiálne odpuchnuté, zato som si užila odbery kostnej drene a všemožných telných tekutín. Len akosi nič nezistili zatiaľ, tak som v takom napätí trošku. Ale môžem opäť kresliť, čo hlavné.
Tak a teraz idem pozerať Futuramu a uvažovať ako je svete dobre. Pretože je. Dnes večer proste odložím všetky tie hovadiny s ktorými sa trápim alebo z ktorými ma trápia druhí. Proste ich pošlem preč, nech idú za niekým iným a nech si nechajú to fňukanie. Možno je to aj týmto mesiacom, že je taký o ničom, nie je zima, ale ani jar. Čo by som mala za jar. Všimli ste si? Všetci sa vždy tešia na jar ešte nikoho som tuším nikdy nepočula povedať, ,, ako dobre
A skoro som zabudla, A odchádza preč, do Anglicka. Oznámil mi to vlastne len včera, aj to dosť narýchlo. Prekvapilo ma to, hoci som vedela že tam pôjde, trochu som čakala, že si to rozmyslí alebo tak. Teraz ľutujem, že som s ním nebola viac za posledného pol roka. Osobne. Je to, akoby sa skončila ďalšia epizóda. Ten človek ma fakt poznal, podľa mňa vedel čo urobím ešte predtým ako som to vedela ja. S ním odchádzajú tie neskoré chladné večery, prvý pohľad, biele ruky na bielej plachte, modrá stena s vtáčikom, lesk kovu, priateľstvá až na smrť, rovnaká bolesť, ten istý strach, rozjímanie, zúfalé pohľady z očí do očí, ke´d už sme ozaj nevedeli ..., prvé sľuby, sklamanie, zúfalstvo a posledné sľuby a po nich tak dôverne známa bolesť ... a hrdosť a šťastie z prekonanej prekážky. Je to vlstne dobre, že odišiel on aj toto všetko. My sme sa vlastne mali pohnúť ďalej, aby sme mohli ´dalej žiť život a nie lož, ktorú sme si sami vytvorili. Dúfam len, že sa mu bude dariť ... aspoň už nebude musieť chodiť po tých istách uliciach a byť na miestach, ktoré by ho lákali späť. A ja sa tiež prekleniem cez tie veci, je to ako znamenie, že už sa v tom nemám špárať, že som dosť silná, že už to dám a budem ... nová.
Pre toto mi je dnes dobre.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára