Podivnôstky

     Viete aká zvláštna vec sa mi včera stala? Začala som si písať s úplne cudzím človekom. Zvyčajne cudzích ľudí ignorujem, ale včera som mala takú zvedavú náladu a vykluli sa z toho  fakt dosť dlhé správy a celkom osviežujúca konverzácia. Teda aspoň podľa mňa, neviem, či mal taký pocit aj on:P Vlastne som už dlho neviedla takú normálnu debatu ... konečne to neboli debaty o DVK, o tom, čo sa máme učiť na zajtra, z čoho by sme si mali robiť poznámky alebo aký referát priniesť ...  hoci školu sme riešili vo veľkej časti, keďže tvorí veľkú časť môjho života a kradne mi väčšinu voľného času, čo sa nedá len tak prehliadnuť. Som k nej prikovaná ako Prométeus ... vypracovávam maturitné otázky a viete ako to je :D
    Dnešok bol trochu drsný. Život bez používania pravej ruky je skutočne komplikovaný. Okrem toho mám neúplne poznámky z pár predmetov, takže dnešok som strávila zháňaním a kopírovaním, ale podarilo sa . Mám všetky predmety kompletné! Chýbalo mi len DVK a trochu literatúry, ale zjavne som bola na tom ešte dobre, lebo po zbytok dňa ma prenasledovala ( a prenasleduje) polovica triedy a pília mi uši s tými poznámkami. Hádam, že druhá polovica ma bude bude budiť zajtra okolo polnoci, aby som im to všetkým rýchlo poslala. Inak to bol celkom plodný deň, síce som nemohla písať, na čo nie som zvyknutá ... a keďže som si nepísala, nebola som ani moc sústredená, takže na DVK som uvažovala, čo by som robila v postave Márie Atoanety počas francúzskej revolúcie, potom som bola chvíľu zase v klasicizme a uvažovala nad antickým odkazom a na literatúre sme čítali úryvok o psovi a bláznovi, čo ma doviedlo k myslienkam o relativite blátnovstva a zdaní normálnosti. No a potom nám dala písať test, čo bol gól, lebo nemôžem držať pero normálne, ale len palcom a prsteníkom, takže píšem slovo asi 3x dlhšie ako normálne a vyzerá, akoby ho písal niekto 5 ročný. Po teste si ma zavolala a začala mi hovoriť o tom, že mi zlepšila polročnú známku, čo mi samozrejme neuniklo, a začala mi dohovárať a mámiť zo mňa poďakovanie, ale takým spôsobom, akoby som jej bola niečo dlžná a ... bolo mi to fakt dosť nepríjemné, lebo na tej známke mi zas až zak nezáležalo. Tak som sa poďakovala (2x) a potom som sa už len tvárila nepreniknuteľne a ubezpečila ju, že si uvedomujem, že som sa posledný polrok zopsula (super poetické slovo -  pre tých, čo nevedia) a že sa to pokúsim napraviť ... a to som myslela úprimne, hoci v tej chvíli som necítila úprimnosť, ale vzdor voči situácií, do ktorej ma zatlačila.
    Po škole som aspoň išla mužovi. Dal mi ružu a čokoládu ako bolestné za ten pondelok a super sme sa porozprávali, hoci sme spolu neboli veľmi dlho. Som strašne rada, že ho mám. Uvedomujem si to špeciálne teraz, keď spolu nie sme tak často ...
    Nasledujúce dni budú asi dosť perné, lebo musím vymyslieť, čo s tým krátkym filmom s výnimočne ma nič nenapadá ... Okrem toho toho píšeme vo štvrtok strašne veľa, hoci väčšina toho je opakovanie.
    Ale nemám z toho zlý pocit. Myslím, že to zvládnem, teda, za predpokladu, že nebudem lenivá jak pes ...a pokiaľ bude zajtrajší odbor taký, ako tie posledné dva, tak sa to stihnem zatiaľ naučiť aj 100 rázy.
   Inak ... prsty sa majú stále rovnako, niežeby som čakala zlepšenie behom 1 dňa, ale potešilo by:)
   A toto sa mi hodí k dnešnému melancholickému dňu: