Takže na poliklinike som išla ortopédovi doktorovi Medovi. Inak ... vedeli ste, že poliklinika Družba má LEN dvoch ortopédov?? Čo znamená, že tam bolo asi 1 000 ľudí. A samozrejme, že všetci boli predo mnou. Trochu ma zarazilo, že všetci tam museli mať nad 50.
Nikdy som nebola u odborného lekára a nevedela som, čo mám robiť s výmenným lístkom, tak som sa spýtala jednej panej a to bola osudová chyba. Teda ... ako sa to vezme ... ona za to nemohla, ale začala ma úplne smrtelne strašiť. Hovorila mi o ostrekoch (to je, keď vám do spuchnutého klbu pichnú ihlu a niečo vám odoberú), o tom, že tú ruku budem mať nefunkčnú a že je to koniec mojej kariéry a tak podobne. Potom sa k nej pridali ešte ďalší pacienti, takže som potom bola na smrť traumatizovaná, zdeptaná a mala som chuť na mieste zomrieť. No, cítila som sa ozaj skrachovane, kedže by sa proti mne hneď po VŠVU spiklo aj moje telo ... a zo mňa by zostala len smutná spomienka a na tušového pásavc, moju poslednú prácu ... Ale tí ľudia sa potom akosi uvedomili a povedali, že som mladá a že budem OK. Viete si predstaviť, ako chabo to znelo po tom všetkom?? Inak ... bola som tam od pol deviatej a na radu som sa dostala o jednej. Kĺb na ukazováku som mala (a mám) asi o polovičku väčší ako normálne, neohla som (ani neohnem) ho a ten opuch mi asi brzdil aj prítok krvi do prstu, pretože som ho mala chvíľami fialový.
Ale najhorší okamih ešte len prišiel. Ten doktor mi drasticky mágal moje opuchnuté kĺby a potom, potom mi NASILU ohol prst. Myslela som, že ho ovraciam. Zároveň som ale bola prekvapená, že sa to dá a ... v podstate ma to potešilo. A aj by ma to tešilo, keby mi ho neohol ešte tri razy. Po treťom raze som si už dovolila aj zafňukať a úprimne, slzy som mala na krajíčku a srdce mi tlklo ako zbesilé. Potom nasledoval výlet na radiológiu a potom som sa vrátila späť a čakala na verdikt. No .. povedal, že nevie, čo to je, ale že podľa rentgenu nemám na kosti nádor (čo sme tak nejak tušili, nenapadlo ma to ani v tých najdivočejších snoch). Potom mi povedal, že si to má obviazať a dal mi tie isté prášky, čo mi dala mama. Och ... a jediná užitočná vec, čo urobil bola, že mi vzal krv. Z ľavej ruky. Takže ľavá ruka ma bolí v ohybe lakťa a na pravej mám chromé dva prsty. Ani neviem, čo by som k tomu ešte povedala ... Tak nejak som si myslela, že urobí niečo, čo ten opuch odstráni. Ale aspoň mi dal nejaké prášky, nie ako ten blázon pred ním.
A viete čo je smiešne? Naučila som sa držať pero v praej ruke. Držím ho proste palcom a prstenníkom. Vyzerá to postihnuto, ale aspoň som, síce s námahou, schopná úhľadne písať. A za to, som na seba hrdá ... :P Držte mi, prosím, palce, nech mi to ustúpi:) Momentálne sa mám dobre a som úplne optimistická:) A teším sa na muža.
A namotala som sa na You and I od Gagy. Ja viem, úplne mimo môjho žánru ... ale tá pesnička sa dá chápať rôzne. Dnes som mala veľa času premýšľať o živote, o tom, kto som a kým som bola, o tom, že Domča, Doboška, Mrraw, Domčuška nemôžu žiť jednotlivo, že na sebe stavajú a dopĺňajú sa, sú zrastené ... no proste dilemy o spojitosti minulosti a prítomnosti.
Hmm .. zrovna si čítam kontraindikácie k tomu lieku, čo mám predpísaný. Je tu: ťažké poškodenie obličiek alebo pečene. Myslím, že ho nechcem užívať ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára