Vianočky

Som rada, že sú prázdniny. Pár týždňov som už nevládala, pre ten obrovský tlak. Vlastne až teraz pravidelne jesť, chodiť skoro spať a nebyť strhaná.
Posledné týždne boli som si uvedomila, že som mlela z posledného. Je úžasné vstať o deviatej a ležať, nestresovať sa, už len pre to sťahovanie. Vlastne ešte stále nemám poriadne zloženú izbu a ani mi na tom nezáleží. Vlastne zisťujem, že to tu vôbec nemám rada. Cítim sa tu sama. Nie, SOM tu sama. Nikdy by som si nebola pomyslela, že budem niekedy trpieť takýmto spôsobom. V podstate som celé dni zavretá doma a keď už nemôžem vydržať, idem von. Do cudzích ulíc za cudzími ľuďmi, ktorým som ukradnutá, na cudzie miesta, do cudzích podnikov. Nikoho tu nepoznám nemám tu priateľov, som tu ako vo väzení. Na samotke.
Ani s Marekom už tak často nie som, čo ma trápi zo všetkého najviac. Hlavne mám pocit, že mu na tom nezáleží, že mu nezáleží na mne, že je mu jedno, že som sama ... A pritom si uvedomujem, že ho mám radšej ako kedykoľvek za tie 3 roky. Bolestne radšej. Dala by som všetko za to, aby len tak mohla ísť k nemu, prejsť známymi ulicami a byť uňho za 10 minút. Stretnúť sa s ním na všetkých tých bolestne známych miestach, ktoré som celý život poznala.
No, fajn, tak som si vyliala dušu a teraz sa ideme baviť o tom, čo ma potešilo. Potešili ma koláče a že nám zmäkli medovníčky, tešila som sa, keď som kupovala darčeky, tešila som sa s hríbovej polievky na Štedrý večer, z toho, že už je tu aj Rattus aj Dino, z kaštieľa, ktorý tu je, najmä z toho veľkého ihličnatého chránené stromu (môjho stromu Menoa), z toho, že tu majú aj slimky a ešte z veľa vecí, najmä darčekov. K tým TOP patria trojdierkové Steely, parfém Red Sin (od Mareka aj od krstného ten istý), prstienok a rukavičky od Mareka a sedací vak a huňkový koberec od našich. Len škoda, že tie dva posledné darčeky som objavila ešte pred Vianocami.




Inak Marek mal teraz dosť perné obdobie. Za posledné dva týždne sa stihol pobiť s nejakým zasranom, čo si odnieslo jeho rameno na ktorom má teraz modrinu veľkú ako dlaň, hrajúci všetkými farbami a jeho bagandže, ktoré sú celé doškriabané. Druhý incident sa odohral, keď sme boli na Martinovo pozvanie v Mime. Najprv to tam bolo moc super, bol tam Majo aj Lucia, ktorých so, strašne rada videla, lebo naposledy som s nimi bola na pivnej ochutnávke v lete a ešte veľa Marekových kamarátov, ktorých som ani nepoznala. S Martinom som mala viedla rozsiahle debaty o ženách a zasmiala som sa, keď som si uvedomila, že ho mám rada. Ešte v lete by ma to ani nenapadlo, je to predsa ten chalan, čo sa správa ako buran a je otrasný, najmä keď sa opije. Ale vlastne nie zlý, len si naňho treba zvyknúť. Ja som si zvykala skoro 3 roky. A veľa ešte tam bolo samozrejme opilcov, z ktorých som osobne dosť vydesená, lebo opití muži sú proste zvieratá. Teda, niektorí, tí čo tam boli, tak boli zvieratá, z čoho vyplynula skoro ďalšia bitka, v ktorej išiel Marek hájiť mňa, lebo jej chalana si dovoloval, ale včas som Mareka zastavila. On ho považoval za kamaráta, ale kamaráti toto nerobia. A z duše nenávidím výhovorku ,, bol som opitý “. Myslím, že ešte nikdy som sa tak nebála ako vtedy, obaja boli opilí a mne v hlave vírila jedna smutná udalosť a takmer som sa rozplakala od strachu.
Strašne ma vie nasrať, keď sa konflikty riešia bitkou. Keď už účastníci nemajú rozum, mohli by ho mať aspoň tí idioti, čo tvoria obecenstvo a hovoria si priatelia. Tí, čo stoja okolo a huckajú ich proti sebe, hulákajú ....Priatelia by predsa nemali dovoliť, aby ti niekto ublížil, nemali by sa prizerať , ako ti ubližujú, nemali by mať z toho zábavu. Nie je priateľ ako priateľ ...
A mám izbu hotovú konečne. Už žiadne vrtanie a žiadne škatule ...


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára