A ja som sa dostala! Síce ledva ledva, ale predsa, okrem mňa sa dostali ešte Janka a Zuzka. Začala som mať opäť nádej a trochu zo mňa opadol ten des. Vrátil sa ale, keď som dostala test z nemčiny, ktorý bol ... zaujímavý. Vedela som, čo odo mňa chceli, vedela som to aj po nemecky, lenže oni chceli po nemecky nejaké iné slová. Asi teda, bola som zmätená:P
Potom sme robili lino. Nechala som sa zaplaviť dobrým pocitom a vytvorila som vtáčika. Bavil ma, len som ho dosť dlho ryla. Myslím, že to lino bolo dosť iné, možno preto, že to bolo moje druhé lino v živote. Dosť som sa bála, že ho budeme musieť aj tlačiť, ale tlačiť ho majú technici.
Bolo nás 27 a boli sme rozlezení v troch ateliéroch. A aj Veronika sa dostala do druhého kola, minulý rok vyšla z výstavníctva, ako ja. Bolo tam veľa dobrých ľudí, jedna holka tam bola úplny Basquiat. A jeden chalan ma tetovacie štúdio. Chcela som s ním pokecať, len sa okolo neho stále motali také 3 frndy, ktoré sa mu podlizovali, chichotali sa a stále mleli. Proste des. Škoda, mohli sme viesť duchaplnú debatu. Aj ma mrzelo.
Druhá úloha bola voľná kompozícia s použitím fragmentu, ktorý bol čiernobiela soška Etruska. Aj mám byť úprimná, fakt ma dosť prekvapilo. Stvorila som z dve armády, ktoré išli proti sebe. A potom nám akosi oznámili, že pohovory sú dnes. Baby ma strašne vystresovali, lebo najprv som sa na pohovor tešila, ale potom mi už bolo na odpadnutie. Ale prekvapivo sa dal. Takmer vôbec ma netýrali, skôr sme viedli meškovské debaty o umení. Domov som išla s fajn pocitom.
Posledný deň nás čakali len dve úlohy. Ráno nám vrátili späť vytlačené lino a kázali nám aby sme si ho nejak dotvorili. Trvalo mi to strašne dlho, lebo som dorábala ďalších vtáčikov, lebo som použila moje obľúbené tušové štruktúry, ktoré pekne vyzerajú, ale trvá 1 000 000 rokov, kým ich spravím.
Druhú úlohu som posrala. Chceli od nás, aby sme spravili, čo chceme. A ja som zrazu mala okno jak výkladná skriňa. Všetky úlohy som mala plné pocitov a s myšlienok, takže na poslednú prácu mi už nijaké nezostali. Spravila som hnusného neosobného modrého draka a odišla znechutene domov.
Pocit z príjmačiek bol zmiešaný. Nevedela som presne, čo mám vlastne robiť, pretože na spôsob svojej práce som mala málo času, takže keby sme ich zoradili vedľa vôbec to nevyzeralo, že ich robil jeden človek.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára