Dlhá cesta

Ježiši, dnes bola v BA aj v TT hotová akokalypsa. Najprv ma pochytil šok, pretože ke´d som vyšla von, skoro som odpadla z mrazového šoku. Všetko z BA strašne meškaloo a vlaky do BA tiež nevpúšťali. Udajne zamrzli výhybky.Potom som jeden a pol hodiny cestovala z TT do BA rýchlikom. Správne to má byť pol hodina. A úplne najviac bolo, ke´d nám v Pezinku oznámili, že vlak pôjde do Nového mesta. Tak som vystúpila na predmestí a začala hľadať zastávku. Našla som jednu, z ktorej išiel jeden jediný autobus, aj to 2 krát za hodinu, tak som sa ním odviezla na Trnaské mýto, potom na Patrónke a nakoniec do školy. Dnes som totiž mala nafotiť svietidlo, stvoriť plagát, vyplačiť obálky, natlačiť na knižku, vytlačiť obhajobu, zlepiť portfolio a vytlačiť posledné porfoliové strany. No, stihla som len tie 3 prvé, aj to nie úplne.
Svietidlo sa dalo strašne zle fotiť, lebo buď nebolo vidoeť okolie alebo vnútro, tak som to nakoniec musela skolážovať. A bola som strašne nervózna, lebo to trijhodinové meškanie mi spôsobilo úžasný sklz.
Poobede som mala ísť s Marekom do mesta. Dlho som s ním nebola, ale čo sa nestalo. Tak akosi neboli vypúšťané vlaky z hlavnej stanice. Na internete ale bolo písané, že rýchliky a ICčka odtiaľ idú, ale nešli. Ľudí bolo na stanici dosť a nikto nič nepovedal, vlaky boli vypísané (síce bolo odrieknutých milion rýchlikov a zrýchlených vlakov), nakoniec ale vyhlásili, že nás budú prepravovať náhradnou autobusovou dopravou. Inak , už len cesta na zástavku zo školy bola ko cesta severným pólom – sneh a vietor, záveje, sneh po kolená, miestami ľad. Takže späť na stanicu, pred ktorou stála asi miliarda ľudí, ktorí čakali na autobus. A prišli tri. Iba! Mali ste vydieť tú davovú psychózu, ke´d sa ľudia drali snehom do tých autobusov, strašne som sa smiala, musela som vyzerať ako blázon. V autobuse mi zas museli všetci volať, čo nebolo vhod, lebo sme boli namačkaní ako sardinky a nemala som sa čoho ani držať. Asi v polke sme som si spomenula na Transport smrti. Viem, že sa to s tým nedalo zrovnávať, len ma to tak napadlo. No a cesta do Rače travala skoro hodinu a pol. Išli sme krokom! Skoro mi tam odhnili svaly a udusila som sa, ale zvládla som to. Cestou som sa spoznala s pár cestujúcimi, takže sme aspoň trochu pokecali.
V Rači mali čakať dva vlaky, len nejak nevydalo a bol iba jeden. Na podiv bol dosť prázdny. Cesta bola zaujímavá. Keď som vošla do kupé, ako vždy som sa spýtala, či si môžem sadnúť. Sedel tam taký mladý týpek a povedal mi, že nie. Bol v kupé sám a niečo mi napovedalo, že si robí prdel, tak som sa zaškerila a spýtala sa ho, či to myslí vážne. Usmial sa a povedal, že má volné. Potom podobne varil každého človeka, ktorý prišiel do kupé. Celú cestu niečo kecal, nadpriadal rozhovory so všelikým, bolo to fajn. Nenudila som sa. Bol síce trochu divný, ale bavil nás. Nakoniec sa bavil už len so mnou, bola som naňho zvedavá a bolo mi ľúto ke´d som musela vystupovať. Všimli ste si ... je to zvláštne, ale keď sa stane niečo zlé a ľudia sú v tom spolu, majú sklon sa spolu zhovárať, aj keď sú úplne cudzí. Spája ich akoby nejaké puto, puto situácie, ktorú navzájom zdielajú, zhovárajú sa najprv o nej a potom prejdu na osobné veci. Je to zaujímavé. To meškanie vlakov dnes spojilo dosť ľudí. Len ja som sa dnes rozprávala s ... ôsmimi novými ľuďmi. Takže som dnes vyrazila zo školy po tretej a do TT som sa dopracovala o pol siedmej.
Len, chudák Marek, ja som mu sľúbila, že dnes URčITE budem môcť, ale zase som to posrala. Nebola to síce moja vina, ale vždy keď sa máme stretnúť a nestretneme, tak je to kvôli mne. Mrzí ma to. Nechcem aby si myslel, že mi na ňom nezáleží, lebo je to presne na opak. Lenže mám na starosti veľa vecí, ktoré si moju pozornosť vinucujú: klauzúry, prijímačky, teória ...