Ráno sa začalo zle,
lebo Rattus počas noci zomrela. Ráno som jej chcela dať piškótu, ako vždy, ale
už sa nezobudila.
Takže v takom
to stave som išla na talentovky. Blbo
som si vyrátala cestu po Blave a tak sa stalo, že som namiesto o pol
ôsmej prišla za desať osem. Bola som smrteľne vystresovaná a inak,
neželala by som vyšlapaťtú cestu z Búdkovej, hore na Drotársku. Je to
do kopca a samí sneh, ešte si
predstavte, že sa ponáhľate a máte napratané dosky prehodené cez plece.
Keď som sa
dopracovala do školy, bola som nervózna a zachovala som sa ako trubka. Po
náhľala som sa a všetci do mňa niečo hustili, takže som na ne vybehla
a ešte aj na toho týpka, čo dozeral na domáce práce. Bolo mi potom dosť
trápne, tak som sa na to snažila zabudnúť.
Zabudla som, len
čo som vkročila do triedy a rozdali nám test z DVK a všeobecného
prehľadu. Písali sme ho tak, že sme
sedeli na zemi a na kolenách sme mali dosky. Fakt paráda. Baby hovorili, že ten test bol dosť
ťažký, ale mne sa moc nezdal. Dve tretiny otázok som vedela na istotu, takže
som sa dosť skoro začala nudiť.
Na figúre sme
kreslili portrét, takú babičku, čo sa moc usmievala. Vytvorila som jeden z tých svojich
lepších portrétov, neznamená to však, že bol dokonalý. Dokopy nás bolo 69, áno, dobre čítate.
A berú nás 12! 12! Vlastne som očakávala, že tam bude oveľa viac dobrých
ľudí, než tam bolo. Vlastne väčšina bola pod priemer. Pár ľudí tam bolo ale veľmi špeciálnych.
Veľmi. Takže po návšteve druhej triedy som bola dosť zdeptaná. Portrét sme
robili 3 hodiny a v pohode sa to dalo zvládnuť.
Obedovú prestávku
nás bavil taký zhovorčivý chalan. Snáď tam bude aj zajtra, dobre sa s ním
rozprávalo a mal pekného kamaráta:P
Tretia úloha bola trošku divná, lebo nám ju museli vysvetľovať traja profesori tri razy. Vlastne
išlo o siluetu tváre, ktorá mala ostať biela a pozadie sme si mali
dotvoriť podľa seba. Spravila som niečo osobné, tak dúfam, že Kállay ma vezme
bez pindania aspoň do druhého kola. Nazvala som to ,, Pochybnosti nad vlnami
nádeje“ a presne to vystihovali postavičky aj pocity. Tak som zo seba bola
rada. Mali sme na to 4 hodiny. Osobne som potrebovala viac, lebo viete ako to
je ... ja a moje tušové štruktúry. Obvykle mi trvajú viac ako 4 hodiny,
špeciálne keď je to formát A2. Takže som ich musela zjednodušiť a celé to
bolo také koncepčné, hoci zmysel sa nevytrácal. Len forma stratila na sile a nie som si istá, ako sa na to budú
tváriť. Tak snáď zajtra zostanem a nebudem musieť ísť domov. Júúúj,
bojiím, bojím!
Snažím sa nahovoriť si, že to bude dobré, že to zvládnem
zajtra. Chcem, aby som cítila, že nie je to prijatie dôležité, že sa nezrúti
svet, je tu predsa ešte Trnava. Chcem sa zbaviť tej hrče v krku , aby mi
prestalo zvierať žalúdok a aby som si prestala cítiť srdečný tep pri
myšlienke na zajtrajšok.
Pritom, mám asi aj
nejakú tu šancu zajtra prejsť prvým kolom. Teda dúfam, budem ale oveľa
pokojnejšia, keď tam budú kamenárky. Z grafičiek mám momentálne hrôzu
a čisto ich prítomnosť ma dosť znepokojuje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára